Tajomstvá a sľuby

S ako Streda, S ako Shit

Nie každý deň je nedeľa. Niektorý deň svieti slnko, a inokedy sa nám zabuchnú dvere pred nosom. Niekedy nám neznáma na ulici pochváli topánky, a inokedy nám utečie posledný autobus. Dobré aj zlé dni však dokážeme prežiť. Sme silné ľudské bytosti...

„Neprežijem to!" nariekala som v stredu o pol dvanástej na obed na dámskych záchodoch v najvyššom poschodí budovy firmy Johnson&Strauch. Na svojich súkromných záchodoch. To, že som sa tam ocitla polonahá s krvavou dlaňou malo svoje príčiny siahajúce pár hodín dozadu.

Budík mi zvonil o 07:00, rovnako ako každý deň. SMS od Marca – Krásne ráno. Inak nič nové. Minuli sa mi cereálie aj instantné kaše, a musela som si pripraviť vajíčka. Až neskoro som zistila, že mi došiel aj chlieb. Vajíčka, paradajky a ryžové chlebíky, no teda dobre.

Cesta do práce zabrala viac ako obvykle... Kde sa vzali všetci tí ľudia? Následovné utekanie v opätkoch mi skoro vylámalo členky, a účes mi to definitívne zničilo. To však bola moja najmenšia starosť.

Na recepcii na mňa Lea ani len nepozrela, tvárila sa, že ma nevidí! A ja som k nej bola deň predtým milá! Už nikdy viac. Keď som konečne nastúpila do výťahu a slušne pozdravila, kolegovia rýchlo vystúpili. Začalo mi dochádzať, že to nebolo mojou odpudivou vôňou, ale malo to iný dôvod. Dnes bola streda. Shit. Nie... Snáď, nie...

Rýchle zapnutie firemného mailu mi potvrdilo moje najhoršie predtuchy. Tá osoba to naozaj poslala. Dokonca tam pridala fotku mňa a Marca, ako spolu vchádzame do budovy. Skoro som odpadla. Pane bože, pane bože, pane bože... Až potom som si všimla lístoček na stole. Peter si vzal náhle home office. Zrovna dnes?

Prepadala ma panika. Bolo to horšie ako len tušiť o nejakej hrozbe. Hrozba sa stala skutočnosťou. Všetci vo firme si o mne mysleli, že som si svoje miesto nezaslúžila, a že spím s vlastným bratom... Do pekla.

Rýchlo som napísala Marcovi. 

Si tu?

Asi desať minút neodpisoval a ja som začínala byť nepokojná. Čo mám spraviť? Ach, keby tu bol aspoň Peter... Rozhodla som sa, že zájdem za Marcom, na  jeho poschodie. Nebol to jeden z mojich najbystrejších nápadov.

„Á ktože tu prišiel? Šéfova dcéra?" rehotal sa tučný kolega na celú miestnosť. Obzeral sa dookola akoby očakával aplauz alebo čo. Hlupák. Nevšímaj si ich, Beatrice, napomínala som sa.

„Tak čo, Bea, spíš aj s otcom či len s bratom?" zahlásil niekto na celý open space, na čo si vyslúžil hurónsky smiech od toho tučniaka

Snažila som sa dostať čo najrýchlejšie na Marcovo miesto, keď ma niekto zarazil a chytil za ruku. „Poď radšej preč." zašepkal netrpezlivo.

Vytrhla som sa Ryanovi zo zovretia a opovržlivo naňho pozrela. „Vážne?" Vážne mi ide ON dávať rady a rozkazovať?

Pokrútil hlavou akoby som bola nejaké sprosté malé decko. „Vážne. Marco tu nie je, a tí debilkovia majú z teba akurát tak komédiu."

Bez slova som sa otočila na podpätku a nechala tam Ryana stáť. Od zradcu pomoc naozaj nepotrebujem! Ale... V niečom mal pravdu.

„Môžeme prijať aj moju dcéru? Tiež je tak pekná, akurát nemá brata!" ďalší exot sa ozval ako som opúšťala miestnosť. Hlupáci. Všetci sú to nezdvorilí hlupáci. Srdce mi tuho zvieralo, tvorila sa mi guča v hrdle, a ja som mala chuť roniť veľké krokodílie slzy. Nebol tu absolútne nikto, kto by mi pomohol. Kde vlastne je Marco? Prečo ešte nie je v práci?