Tajomstvá a sľuby

Žiarlivosť ti nesvedčí - časť 1

Ja a Peter sme čakali pre dverami do súkromnej ambulancie. Znervózňovala ma predstava, že mi budú brať krv. Nenávidela som kliniky, nemocnice, doktorov. V jednej som prišla o mamku a nedávno skoro aj o otca. Mala som nemocníc až až do konca života. A predsa som tu teraz sedela a netrpezlivo klepkala nohou v čakárni.

Peter sa zdal byť pokojný. Jemné vrásky na jeho tvári sa ani len nepohli, oči upieral priamo pred seba. Každú chvíľu mu zavibroval mobil, ktorý naschvál stíšil.

Všimol si môj pohľad a venoval mi úsmev. 

„Na čo myslíš, Beatrice?" Priama otázka ma zaskočila. Prvotne som si chcela niečo vymyslieť, ale prišlo mi hlúpe klamať človeku, ktorý matku poznal.

„Premýšľala som nad tým ako veľmi nemám rada nemocnice..." odmlčala som sa, „Viete, v jednej zomrela mamka, vy ste sa len nedávno z jednej vrátili... Necítim sa tu najlepšie." Váhavo som naňho pozrela nevediac ako zareaguje na moje slová. Otvoril ústa, že niečo povie, ale vzápätí si to rozmyslel. Iba chápavo prikývol.

„A inak Beatrice, nemusíš mi vykať. Pokojne ma oslovuj Peter a tykaj mi." Zaskočil ma so svojím návrhom.

„Do-Dobre, Peter, budem ti tykať." Správne slová som lenivo prevracala na jazyku. Prišlo mi nezvyčajné tykať šéfovi. Ale na druhej strane, malo by to byť prirodzené pri otcovi. Bola som rada, že mi nenavrhol, aby som ho volala otec. Nevedela by som sa k tomu prinútiť a asi ani on.

„Občas ľutujem, že mi o tom Mary nepovedala. Veci mohli byť inak. Ale, keď sa na teba pozriem, vidím, že odviedla dobrú prácu. Vychovala šikovné, krásne a sebavedomé dievča, svoj odraz povedal by som." Pozrel na mňa s výrazom v očiach akoby videl niečo viac ako ja sama. Netušila som, čo mu na to odpovedať, preto som bola šťastná, keď nás vyrušili otvárajúce sa dvere do ambulancie.

Usmievavá sestrička vykukla z dverí. „Beatrice Clementová a Peter Johnson. Môžete vojsť."

Neisto som sa na Petra pozrela, ale jeho odhodlaný výraz ma presvedčil, že sa nemám čoho báť. Spolu sme vošli do ambulancie s jedinou otázkou. Sme naozaj otec s dcérou?

Celý proces netrval dlho. Vzali nám obom krv a spravili výter. Ubezpečili nás, že do týždňa budeme vedieť výsledky.

Keď sme vychádzali z ambulancie, Peter sa ponúkol, že ma odvezie domov. Bolo to od neho milé a vďačne som jeho návrh prijala. Celou cestou sme veľa neprehovorili, ale nebolo medzi nami to obávané trápne ticho. Obaja sme boli akosi vyčerpaný po celom dni v práci a bonusovej zastávke na klinike.

Rádio v aute bolo nastavené na BBC, a nechávala som sa unášať tónmi Eda Sheerana. Prehrávala som si celý deň, ako som sa dohodla s Roxy na zajtrajšom obede, po ktorom som mimochodom veľmi túžila, ako som pozvala Marca v snahe o istý druh pomsty za včerajšok a dohodnutí sa na priateľstve, ale opätovne som z toho vyšla ako blázon ja. Fascinovalo ma ako to neprestajne robil. Doberal si ma s takou ľahkosťou akoby ma poznal roky a nie len pár týždňov. Čím viac som sa o ňom dozvedela, tým viac mi bol sympatickejší. Musela som si priznať, že aj jeho obľuba v grafických tričkách v záplave sák a košieľ mi imponovala. Privrela som oči, pretože som si spomenula ako mi povedal, že nedostanem čo chcem. Opätovne. Naschvál. Ale postupne som sa strácala v tom, čo chcem. Bola som zvedavá, čo by mi povedal, ak by som vyhlásila, že chcem jeho.

Rýchlo som otvorila oči. Beatrice, spamätaj sa!

Mobil v ruke mi zavibroval a všimla som si novú SMS. Od Marca. Spomeň čerta!