Tajomstvá a sľuby

Slzy v daždi

Dážď ma v sekunde premočil, rozmazal mi make-up a šaty sa mi lepili na nahé telo. Ignorovala som to a kráčala čo najďalej od Palace Garden. Od svojho života. Užívajúc si slobodu, ktorú mi dážď poskytoval. Musela som vyzerať ako blázon, ale trochu som sa tak aj cítila.

„Čo si sa, kurva, zbláznila?" počula som za sebou nahnevaný hlas.

Sťažka som si vzdychla a zmohla som sa len na: „Nenadávaj."

Marco stál za mnou a sako od smokingu si pridržiaval nad hlavou, hoci to veľmi nepomáhalo. Stáli sme v daždi, premoknutí na kosť, a pri pohľade naňho som necítila nič. Zdeptala som sa tak veľmi, že už mi nezáležalo ani na tom, aké pocity som ešte nedávno k nemu prechovávala.

„Beatrice, neblázni a poď dnu. Ospravedlňujem sa ti za to v reštaurácii, ale nemôžeš tu kráčať sama v daždi."

Nechápavo som naňho pozrela. „Marco, nie všetko je o tebe."

Teraz sa zamračil on. „Tak o čo ide?"

„To ti nemôžem povedať." vyšlo zo mňa. „Iba ma nachvíľu nechaj prechádzať sa v daždi. Samú."

Už mi nezáležalo na tom, čo si o mne pomyslí. Aj tak má Leu, za ktorou sa môže kedykoľvek obrátiť. Nemusí sa tváriť, že má záujem o malé blonďavé Chesterlingské dievča.

Otočila som sa a pokračovala v svojej depresívnej prechádzke. S každou kvapkou som mala pocit, že som o čosi ľahšia. Možno mal dážď naozaj očistnú moc. Alebo už len blúznim. A keď mi vypadla z oka prvá slza odkedy som prišla do Londýna, zistila som ďalšiu výhodu lejaku. V daždi vás nikto nevidí plakať, pretože plače celé nebo.

Uvedomenie si absolútnej samoty ma ťažilo tak veľmi... Zastavila som, lebo ďalej som už nemohla a vychádzali zo mňa len trhané vzlyky. Ťažké ruky ma zozadu objali a pritiahli k sebe. Nechala som sa utešovať prítomnosťou niekoho iného.

Vzlykala som, celá premoknutá a myslela som iba na to ako nemám kam ísť. Chýbal mi Chesterling, naša cukráreň, vôňa praženej kávy a čerstvých koláčov. Chýbala mi mamka, jej múdre oči a jemné vrásky pri úsmeve. Spomenula som si na Margaret, Petrovu manželku. Ako dlho ešte vydržím nosiť toto tajomstvo? Budem schopná splniť sľub?

Neviem koľko času prešlo, kým som sa upokojila a posledné zvyšky sĺz zmyli chladivé dažďové kvapky. Keď som sa trochu ukľudnila, vymanila som sa z jeho objatia a pozrela som na svojho utešovateľa. Na tvári nemal nahnevaný výraz ani frajerský úškrn. Tváril sa vážne, reálne.

Pretrela som si oči, aj keď to v tom daždi ani nemalo význam.

„Ja...ď-ďakujem." vravela som roztraseným hlasom a myslela som to úprimne. Modré oči zaboril do mojich. Nezračil sa v nich výsmech ani odsúdenie, skôr pochopenie.

Trochu ma striaslo, keď som si uvedomila, ako mi studený dážď dopadá na telo. Marco si bez slova zložil premočené sako a prehodil mi ho okolo ramien. Nebolo najteplejšie ani najsuchšie, ale váha látky mi zabránila sa triasť.

„Poď so mnou, prechladneš." pohladil mi rameno a starostlivo si ma premeriaval.

Malátne som prikývla. Aj tak som nemala kam inam ísť ako na horúcu čokoládu pani Blackovej.

Preplietol si so mnou prsty a kráčali sme dažďom. Šli sme rýchlo a v tichosti, ja pohrúžená so vlastných myšlienok on do svojich. Asi po minúte sme vošli do bistra na rohu ulice, ktoré sa javilo ako vhodné útočisko pred dažďom. Obaja premočený až na kosť sme mali vody plné zuby. Trápilo ma, že za to, že Marco zmokol som mohla práve ja.