Kamošky, obedy a trapasy

429 24 0
                                    

„Beatrice, čo keby ste zorganizovali firemný večierok. Zvládnete to?" Jedného dňa za mnou z ničoho nič prišiel Peter.

Trochu ma jeho požiadavka vyviedla z miery, ale snažila som sa nedať to najavo.

„Samozrejme, Peter. Máte na mysli niečo konkrétne? Nejaký dátum?" zisťovala som a popritom otvárala pracovný diár.

Nachvíľu len zvraštil obočie no vzápätí sa buchol po čele. „Zabudol som, že ste tu tak krátko, tak som si na vás zvykol. 26. mája bude výročie od založenia našej kancelárie. Večierok je každoročnou tradíciou. Zarezervujte reštauráciu Palace Garden, presne na ten dátum a povedzte im, že chceme presne to isté, čo každý rok. Ale najskôr, pošlite prosím anketu každému zamestnancovi. Alergie, vegetariánstvo a podobne. Prízvukujte, že účasť je maximálne povinná."

Moje pero behalo hore dole po stránkach diára ako som sa snažila nevynechať žiadnu z podstatných informácií.

„Dobre, Peter, pustím sa do toho."

„Výborne." spokojný sám so sebou sa vrátil naspäť do svojej kancelárie a nechal ma čeliť ďalšej výzve.

Schmatla som telefón a vytočila recepciu.

„Realitná kancelária Johnson&Strauch, ako Vám môžem pomôcť?" Roxy automaticky odpovedala.

„Roxy! Tu je Bea, nevidíš, že je to interné číslo?"

„Ach, prepáč, dnes toho bolo veľa, strašný frmol, nevšimla som si. Čo sa deje? Vieš, že s tebou nemôžem dlho telefonovať."

Povzdychla som si. „Nechcem od teba veľa. Dnes. Obed. U Joea. A nevyhováraj sa na svojho neznámeho."

„Okay, platí."

Zavesila som a oprela sa o stoličku. Dúfala som, že Roxy bude vedieť niečo o plánovanom večierku. Veď predsa, ona vie snáď všetko.

Akonáhle odbilo 12, schmatla som svoju telovú lakovanú kabelku, do ktorej som vhodila mobil. Zdvihla som sa zo stoličky a na rovnako telových lodičkách som odcupitala k výťahu. Keď som dvere prázdneho výťahu otvorili, pozeral na mňa môj vlastný odraz. Páčilo sa mi ako som vyzerala. Páčila sa mi tá zmena. Zatiaľ čo v minulosti som nosila ošúchané tenisky a grafické tričká, dnes som na sebe mala námornícko-modrú sukňu a bielu blúzku s jemnou čipkou okolo krku. Svetlé vlasy som mala vyčesané v úhľadnom cope, ktorého konce sa mi na chrbte stáčali. Jemný každodenný make-up dopĺňal červený rúž. Predtým som make-up nosila stále, ale na rúž som nemala veľa príležitostí. Teraz som si ho dávala každý deň – v Sephore som sa dobre zásobila.

Dúfala som, že si užijem nerušenú cestu výťahom, ale nemala som to šťastie. Kedy som JA mala šťastie?

Na 3. poschodí výťah zastavil. Pripravovala som sa na to najhoršie. Dvere sa otvorili a predo mnou nestál nik iný ako komediant Ryan a nevrlý, modrooký Marco. O niečom živo diskutovali, ale keď ma uvideli zmĺkli.

Kývli mi hlavou na pozdrav a ja som len povedala jemné: „Dobrý."

Dvere sa zavreli a zdolať tri poschodia smerom na prízemie trvalo asi večnosť. Výťah bol dosť veľký na to, aby sme nestáli blízko seba, ale aj napriek tomu som cítila ťaživé ticho a ich prítomnosť. Najmä prítomnosť Marca, z ktorého charizma priam sršala. Musela som pripustiť, že aj tie džínsy mu sedeli veľmi dobre a obtiahnutejšie biele tričko zvýrazňovalo jeho pevnú stavbu. Očividne bol jedným z mála ľudí, čo nemuseli chodiť v obleku. Naopak Ryan mal síce tiež rifle, ale dal si aspoň tmavomodré sako, takže vyzeral o trochu formálnejšie.

Tajomstvá a sľubyWhere stories live. Discover now