Tajomstvá a sľuby

Star Wars & Chill

V pondelok Marco odišiel na služobnú cestu do Manchestru a mne sa po ňom začalo cnieť. Týždeň sa zdal ako naozaj dlhá doba. Každý deň sme si volali a rozprávali si, aký sme mali deň. S Roxy sme chodili na obedy a do posilňovne. Bola som v práci produktívna a zdalo sa, že Peter je so mnou spokojný. Snažila som sa pomáhať mu, čo najviac, aby v sobotu do práce chodiť nemusel.

V stredu ráno som za ním s malou dušičkou zašla.

„Peter? Môžem sa ťa niečo spýtať?" ozvala som sa.

Bez toho, aby vzhliadol od stola, len prikývol.

Nadýchla som sa a vzala odvahu do dlane. „Netýka sa to práce."

Zbadala som ako spozornel.

„Chcela by som vyriešiť ako budeme komunikovať náš vzťah – otca a dcéry. Plánuješ o tom niekomu povedať? Okrem rodiny?"

To už Peter dvihol hlavu z papierov a pretrel si spánky. „Neviem, Beatrice, naozaj neviem. Chcela by si, aby som o tom niekomu povedal?"

Takúto otázku som naozaj nečakala. Chcela by som to? Bolo by to na niečo dobré? Nekomplikovalo by to môj vzťah s Marcom?

„Naozaj neviem, Peter. Asi na tom netrvám, pre mňa je dôležité, že to vieš ty. A navyše, pokiaľ sme s Marcom spolu, mohlo by to vo firme vyvolať zbytočné... klebety." triezvo som uvážila.

Peter pokýval hlavou. „Tiež som nad tým premýšľal. Váš vzťah s Marcom celú túto situáciu skomplikoval. Nemysli to zle, som rád, že ste sa našli, a podľa mňa sa k sebe hodíte. Marco potrebuje schopnú ženu a zasa ty, ty si viac než si od života mohol priať. Lenže... navonok pre nezainteresovaných ľudí to môže vyzerať všelijako."

Jeho slová o našom vzťahu s Marcom ma zasiahli priamo do srdca. Bola som šťastná, neskutočne šťastná, že si o mne myslí, že som schopná, a že nás vzťah otvorene schvaľuje. Nikdy som si nemyslela, že takto veľmi potrebujem počuť tieto slová. Uvedomovala som si problematickosť toho celého, a preto mi jeho stanovisko nevadilo.

„Budem rada, ak to bude naše tajomstvo. To, že to vieš ty a akceptuješ ma, je viac než som mohla čakať." priznala som sa. Pokoj s akým fakt, že som jeho dcérou zobral, bol neskutočný. Uchovávať si toto tajomstvo len medzi zopár očami sa mi nezdalo ako taký problém.

„Dobre, Beatrice, bude to naším malým tajomstvom." žmurkol na mňa a ja som sa mu vďačne zahľadela do očí. Naozaj nás jeho oči spájali.

„A teraz –" zavelil, „práca čaká!"

Mal úplnú pravdu. Boli turbulentné časy a my sme sa veru nenudili.

V piatok večer sa vrátil Marco z Manchestru, kde celý týždeň kontroloval chod tamojšej pobočky a nehnuteľnosti. Už mi bolo jasné, prečo zamestnanec IT chodil reprezentovať firmu. Mal otcovu plnú dôveru. Nebol len IT, ale aj znalcom v obore.

„Bea?" užasnuto na mňa pozrel, keď ma zbadal stáť pred vchodovými dverami do jeho bytu. V jedenej ruke držal rúčku kufra, v druhej tašku s notebookom. Bolo vidno, že bol trochu vyčerpaný z cesty, ale aj tak v tom obleku vyzeral dobre. Dokonca lepšie ako v tričkách so smiešnou potlačou.

„Myslela som, že ťa prekvapím." preniesla som.

Ústa sa mu roztiahli do širokého úsmevu. Ani ja som sa neubránila. Podišiel ku mne a priamo na chodbe ma pobozkal. „Som rád, že si prišla, kuriatko."

Tvárila som sa, že som prezývku prepočula a odstúpila nech môže odomknúť dvere do mne už známeho bytu.

„Bohužiaľ, nemám veľké zásoby jedla na večeru..." priznal, keď si zložil veci.

„Objednáme si pizzu?" navrhla som.

„Žena, hovoríš mi z duše!" teatrálne zvolal a rozhodil rukami.

Pizza, filmy a homemade drink. Hoci zásoby jedla nemal, nejaký gin s tonicom a citrónom sme našli. Bol to veľmi pokojný piatkový večer, počas ktorého ma zasvätil do čara Star Wars filmov. Priznám sa, nikdy predtým som žiaden nevidela, takže sme začali pekne od začiatku. Sama by som si to nepozrela, ale bavilo ma pozorovať ako mi to s radosťou vysvetľuje. Mám rada ľudí, ktorý majú k niečomu vášeň.

Odpadli sme niečo po polnoci, s notebookom na posteli a krabicami pizze na zemi. Snívali sa mi samé podivnosti, a sekundu po prebudení som bola zmätená, kde som. Marco sa len prevalil na druhý bok a ja som sa rozhodla pokračovať v spánku. Nakoniec sme sa obaja prebudili okolo desiatej. A vôbec sa nám z tej postele nechcelo.

Pritúlila som sa k nemu. „Dobré ráno."

„Dobré, kuriatko." pošepkal.

Boli sme si bližší ako kedykoľvek predtým. Obľúbila som si ho, obľúbila som si tohto svojhlavého chlapa, ktorého obľúbená farba je čierna, a vo voľnom čase počúva Arctic Monkeys. Obľúbila som si jeho vôňu, silné ruky a ochranárske sklony. Obľúbila som si ho, pretože bol gentleman s dobrým srdcom a detskou dušou.

„Čo si dáme na raňajky?" zo zvedavosti som sa spýtala.

Na chvíľku zavrel oči. Jemne som ho hladila po ruke a cítila som, ako mu naskakujú zimomriavky.

„Zoberiem ťa do jedného skvelého podniku, majú tam úžasné raňajkové menu." navrhol.

Znelo to úžasne. Na raňajky v podniku som už tak dlho nebola! Doteraz si pamätám raňajkové menu z našej cukrárne. Wafle, palacinky a lievance... Nebolo to úplne najpopulárnejšie, ale vždy ma potešilo, keď k nám na raňajky niekto zašiel. Mohla som si spraviť waflu aj sama pre seba.

„Teším sa." súhlasila som.

„No dobre, už stačilo." so smiechom mi odtiahol ruku. „Takýmto štýlom sa nikam nedostaneme."

Pousmiala som sa. Páčilo sa mi mať nad ním aspoň trošku moci.

Postavil sa z postele a pomohol vstať aj mne. Tentoraz som bola na prespávačku pripravenejšia a mala som so sebou čisté oblečenie na prezlečenie aj zubnú kefku. Jediné čo som si nebrala bolo pyžamko. S radosťou som mu ukradla jedno z jeho mnohých tričiek.

Konečne sa zdalo, že môj život naberá správny smer. Mala som rodinu, ktorá ma prijala, priateľa, s ktorým sme zdieľali spoločné záľuby, prácu, ktorá ma napĺňala... Mala som ho rada (ešte bolo skoro hovoriť o láske) a on mal rád mňa. Zdalo sa, že po dlhom čase si aspoň v niečom môžem byť istá. Nebola v mojom živote dráma. Nervozita posledného mesiaca ma opustila a cítila som sa pokojnejšie a istejšie ako kedykoľvek predtým. Mier, aký mi práve vstúpil do života, bol neuveriteľný.

Mala som to však predvídať. Sakra, mohla som očakávať, že pokojný život mi už dlhšiu dobu nie je súdený. Uverila som klamu, že život v Londýne môže byť aspoň na chvíľku idylický. Sakra Beatrice. Už by som sa mohla niekedy poučiť. Ale nie, som skrátka večná romantička. A nakoľko sobota bola nádherná, v pondelok ma čakali nešťastné novinky. No do riti.

******************

Okej, uznávam, krátka oddychová časť. Pripravte sa na pomalé finále... pár častí to ešte potrvá. :)