Tajomstvá a sľuby

Vysvetlenie

„Dobré ráno všetkým!" Týmito slovami zahájil Peter na ďalšie ráno stretnutie. Po priestoroch vstupnej haly sa v úplnom tichu rozliehal jeho dunivý hlas.

Po včerajšku som sa trochu pozbierala, ale neunikli mi kradmé pohľady, ktoré mi kolegovia venovali. Bude dobre, vravela som si a ignorovala ich. A či na nich naozaj záleží? Už včera som si mala uvedomiť, čo je naozaj podstatné. Marco. Peter. Ja.

„Chcel by som vám, moji kolegovia, veľmi stručne vyjasniť to, čo bolo zmienené vo včerajšom e-maili, ktorý prišiel nám všetkým. Dúfam, že ste si nemysleli, že to, čo je tam napísané je celá pravda." Odmlčal sa a ja, spolu s ďalšími asi dvesto zamestnancami, sme zostali ticho v napätej atmosfére.

„Poviem vám, čo je pravda! Nerobím to rád, je to osobný život, ktorý by s prácou nemal súvisieť, ale situácia si to vyžaduje. Nechcem počúvať hlúpe a nepravdivé poznámky." Obdivovala som Petra. Neukazoval žiadne známky nervozity. Ako keby rozprával pred davmi každý jeden deň. Vyzeral silno, tak ako správny vodca vyzerať má. Postavil sa k problému čelom, neutekal, ako som to mala vo zvyku robiť ja.

Pokračoval: „Je pravda, že Marco Lesley, zamestnanec nášho IT oddelenia je môj adoptívny syn."

Niekoľko ľudí okolo mňa prekvapene nadvihlo obočie, iní zalapali po dychu. Vedelo sa, že Marco je šéfov syn. Asi málokto tušil o jeho ozajstnom pôvode. Tí čo si to domysleli, nikdy neprehovorili.

Peter neskončil: „Je pravda, že som sa len nedávno, AŽ PO zamestnaní svojej nadmieru šikovnej asistentky dozvedel, že je mojou biologickou dcérou, o ktorej som, bohužiaľ, nemal predtým vôbec poňatia. Slečna Clementová bola zamestnaná len a len pre svoje schopnosti."

Neviem ako v ten moment reagovali ostatní, pretože ja som zaryto hľadela na špičky vlastných topánok.

„A to, čo je medzi týmito dvoma dospelými ľuďmi, myslím, že nie je nikoho z vás starosť. Nemajte strach, naozaj sa tu nedeje nič nekalé ani nič, za čo by sa mal hocikto hanbiť." V dave som sa snažila nájsť Marca. Hanblivo som sa usmiala do jeho modrých očí, akonáhle sa naše zraky stretli. Našla som v nich potrebné uistenie, že sme v tom spolu.

„A teraz, keď som dal veci na pravú mieru, všetci do práce. Tí z vás, ktorý dostali e-mail, stretneme sa o desať minút v mojej kancelárii."

Zobral sa a chvatne odišiel. Ľudia sa z miestnosti začali pomaly rozpŕchať, vrava bola horlivá. Silný kontrast oproti predošlému tichu.

„...vravela som ti, že to nebude pravda..."

„...dobre, že nie sú súrodenci. Aj keď..."

„...sme dospelí ľudia, toto nebolo nutné, zdržovanie od práce..."

Zachytila som len útržky rozhovorov, ako som sa snažila preraziť si cestu k Marcovi.

„Ahoj, kráska." usmieval sa na mňa tým svojím šibalským úsmevom.

„Ahoj, krásavec." so smiechom som mu to oplatila.

„Čo si o tom myslíš? poškrabal sa zamyslene po brade.

Ako to len povedať? „Bolo to neskutočne trápne, ale nevyhnutné."

Bola som zvedavá, čo si myslí on. „Lepšie by som to nebol povedal." prikývol. 

Zostali sme vo vstupnej hale takmer sami. Stúpli sme si nabok, aby sme mali priestor na súkromný rozhovor. Peter ma istú chvíľu potrebovať nebude. Musí si to vyriešiť so všetkými zamestnancami, ktorí nás osočovali a ohovárali, sám.