Tajomstvá a sľuby

Letecké katastrofy a modré oči

O pol roka neskôr

Stála som na letisku v Newcastli a čakala, kedy ohlásia náš let. Kufor už bol odbavený, a tak mi neostávalo nič iné, len vyčkávať. Netrpezlivo som poklopkávala nohou.

Táto cesta, nebola výsledkom náhleho popudu, ale mesiacmi plánovania. Najprv som predala byt a následne zháňala kupcov pre náš dom. Takisto som si musela zariadiť nejaké, aspoň dočasné, bývanie v Londýne, ak som tam mala odrazu žiť. Nemrzelo ma, že opúšťam Chesterling, to vôbec nie, jediné čo ma mrzelo bolo to, že opúšťam ju. Verila som, že nie nadlho. Celý jej plán o nájdení môjho otca bol postavený na hlavu. Vôbec to nebol dobrý nápad ale... sľúbila som jej to. A nech už som bola akokoľvek márna v spĺňaní sľubov, tento som musela dodržať. Pre ňu.

Nevedela som, čo po príchode do Londýna spravím. Mala by som si nájsť nejakú prácu. Možno čašníčka? Au pair? Alebo –?

„Gate 8. Pasažieri letu..." ozval sa hlas s reproduktora. Vyskočila som na nohy.

Konečne! Odbavovali nás rýchlo, čo bolo plusom. Nastúpila som do lietadla trochu v strese. Priznám sa, ešte v živote som neletela. Naše výlety boli vždy po Škótsku a po Anglicku, žiadne Maldivy, ale nemala som sa prečo sťažovať. Bolo to úžasné. Čo by som za to teraz dala!

Svoju príručnú batožinu som si natrepala do boxu nad svojou hlavou a sadla si na miesto. Ešte raz som si skontrolovala číslo lístka a sedadla, no sedelo to. Shit. Moje miesto bolo stredné... A ja som tak túžila sedieť pri okne. No čo už. Život je krutý.

Vytiahla som si z vrecka mobil a dala do uší slúchadlá. Snažila som sa pustiť si nejakú upokojujúcu hudbu, ale ešte viac ma znervózňovala. Áno, mala som strach. Iracionálny a hlúpy strach.

Zrazu som pocítila nejakú ruku na svojom pleci až som sa strhla. Obrátila som sa, a tam stál asi 30 ročný chlap v obleku, a ukazoval smerom za mňa.

„Prepáčte nechcel som vás vystrašiť... pustíte ma prosím?" ukazoval na miesto pri okne.

Stále trošku v šoku z toho náhleho dotyku som sa vydrala von a pustila ho, na čo som si opäť sadla na miesto. Mobil som aj so slúchadlami som zastrčila do vrecka. Aj tak tá hudba nepomáhala. Nemala som toľko sledovať program Letecké katastrofy. Tak ti treba, Beatrice.

„Prepáčte, slečna, ale je vám dobre? Vyzeráte nejako bledo." Jeho zvádzajúce oči sa na mňa upierali. Nebol škaredý, ale niečo v ňom, neviem čo, niečo mi na ňom mi nesedelo.

„Nie... teda je mi fajn," habkala som, „len, ja som ešte nikdy predtým neletela."

Vypadlo to zo mňa ani neviem ako. Prekvapivo sa na mňa pozrel.

„Takže letecká panna, čo?"

Letecká panna? Kto už len používa takéto výrazy? Dvihla som jeden kútik úst a zamumlala: „Asi to už tak bude."

„Nebojte sa, bude to fajn." podlízavo sa usmial a položil mi jednu ruku na koleno. Jeho dotyk mi bol nepríjemný, ale nechcela som mu to hovoriť, a tak som len zaryto mlčala.

Po chvíli stiahol ruku z môjho kolena a podával mi ju:„Mimochodom, ja som Jack. Jack Clinton."

Len s veľkou mierou taktnosti som jeho ruku prijala a tiež sa predstavila: „Beatrice."

„Pekné meno, Beatrice."

Pustila som jeho ruku a rázne odvetila: „Vďaka."

Tak, aby si to nevšimol som si ruku jemne pretrela do nohavíc. Vždy som vedela odhadnúť ľudí, a presne som vedela odhadnúť aj Jacka. Možno navonok vystupoval ako slušňák, ale bol to ten typ chlapa, ktorý sa nie a nie usadiť, lebo považuje mladícky život za vzrušujúci hoci dávno už nemá 15. A ide si za svojim cieľom. To ako na mňa občas mrkol neveštilo nič dobré. Hoci bol celkom pekný a dobre stavaný, v niečom ma hlboko odpudzoval. Či to bol jeho prejav alebo niečo v jeho očiach, kto vie.