Tajomstvá a sľuby

Čo naozaj chceme

Po našom udobrení sme sa s Marcom rozhodli zájsť na rande. Áno, ozajstné rande. Ako ozajstný pár, na to najlepšie a najluxusnejšie jedlo pod slnkom. Samozrejme, že na pizzu.

Stále sme si mali, čo vysvetliť a prediskutovať, ale už sme si mohli byť istí, že ten druhý nezuteká skôr ako niečo vyriešime.

„Mala by si byť menej horkokrvná. Vždy sa vieš rozčertiť. Si malý diabol, kuriatko moje." povedal, a vzápätí si odhryzol z pizzy.

„Ja nie som horkokrvná!" namosúrila som sa.

Neveriacky zdvihol obočie akoby som mu práve dokázala pravdu.

„No dobre," vzdychla som si, „občas ma dokážu niektoré veci zbytočne vytočiť. A ty obzvlášť."

„Vytáčam ťa, kuriatko?" venoval mi šibalský úsmev.

Zaškerila som sa naňho. „Nevolaj ma kuriatko."

Mykol ramenami. „Povedala si, že ťa môžem volať ako chcem. Kuriatko."

Zhlboka som sa nadýchla a zasmiala sa. „Viem o čo ti ide a nevytočíš ma, dobre? Kuriatko moje."

Takto ma podpichovať, áno, to ho naozaj veľmi bavilo. A koniec koncov, aj mňa. Vytváralo to medzi nami priateľstvo a zvláštnu chémiu. Možno mal pravdu, môj temperament len zbytočne vytváral spory, ale keby nebol tak sakra temperamentný aj on...

Pokrútila som hlavou na znak ukončenia tohto dobiedzania. „Marco, mali by sme vyriešiť zopár vecí."

Výraz tváre mu razom zvážnel a šibalský duch ustúpil do úzadia. Na znak súhlasu prikývol.

„Rozmýšľala som," začala som, „že by sme sa mali pozhovárať s Margaret. Peter... ten je na tom lepšie, eventuálne sa s nami dvoma zmieri, čo mu ostáva... Ale Margaret... Zažila dva šoky v jeden deň. Neviem si predstaviť byť na jej mieste."

„Margaret je silná..." nedokončil.

„Ja viem, že je silná." reagovalo som zmierlivo, „Nejde tu však o silu či slabosť."

Pretrela som si rukami spánky. Bolo to zložité. Zistiť, že jej muž má nemanželskú dcéru, ktorá mu robí sekretárku a chodí s jej adoptívnymi synom... To sa nestáva každý deň.

„Vezmime si to takto," zahľadela som sa Marcovi do jeho pozorných očí. „Margaret už o nás dvoch tušila, vtedy keď sme prišli spolu do nemocnice, muselo jej byť jasné, že medzi nami niečo je. Teraz sa však dozvedela o mojom vzťahu s Petrom. Možno má len pocit, že jej kradnem mužov jej života. A to by som veľmi nerada... Možno len trošičku." žartovne som na Marca mrkla, aby som odľahčila situáciu.

„Nie, to nebol vtip na mieste." hneď som sa opravila. Riešime niečo vážne, tak prestaň vtipkovať, Beatrice!

Marco na vtip nereagoval a tuho sa zamyslel. „Čo keby sme sa s ňou zajtra stretli a porozprávali sa? Viem, že je to skoro, ale tým, že v pondelok odlietam..."

Skoro by som aj bola zabudla! Tá jeho služobná cesta. Sťažka som si povzdychla. Konečne sme sa udobrili a on ide preč. No dobre, v prvom rade tá služobná cesta bola dôvod nášho predčasného zmierenia.

„No dobre, tak teda zajtra." súhlasila som. Budeme musieť ísť s kožou na trh.

Pomaly sme dojedali vynikajúcu pizzu. Ja som si dala syrovú, moju najobľúbenejšiu. Ach, už dlho som si takto nepochutila. To, že je to naše najobľúbenejšie jedlo, z nás robili skvelý tím.

Zaplatil. On zaplatil. Keď sme odchádzali, Marco za nás oboch suverénne zaplatil. Nenechal mi ani chvíľku na protest.

„To si robiť nemusel, zaplatila by som si za jedlo." uisťovala som ho, keď sme vyšli z reštaurácie. Nechcela som, aby si myslel, že idem po jeho či otcových peniazoch. Nechcela som, aby si myslel, že si o ňom myslím, že je oteckov synáčik.

Uškrnul sa. „Som predsa nejaký gentleman, Belle. A vieš akú má celá situácia výhodu? Nemôžeme si o sebe navzájom myslieť, že sme povolaním syn alebo dcéra."

Zasmiala som sa. V tom mal asi pravdu, teoreticky máme rovnakého otca... Stále to však v mojej hlave vyznievalo divne. Svet je zvláštne miesto.

Marco ma vzal za ruku. Bolo to blažený pocit. Moja ruka zvierala tú jeho, akoby nás už nikdy nič nemohlo rozdeliť. Prvýkrát sme boli na verejnosti spolu ako pár a nenútene sme si vykračovali londýnskou ulicou.

„A čo si pomyslia vo firme? Keď tam takto nakráčame?" zastavila som sa.

Nadvihol obočie a chlapčensky sa na mňa pousmial. „Pomyslia si, že som pretiahol otcovu novú asistentku."

Zasmiala som sa a jemne som ho buchla do ramena. „Á! Blbeček."

Zasmial sa aj on. Bol super pocit vidieť ten jeho úsmev.

„Poď sem." potichu povedal a pritiahol si ma k sebe. Ruky mi položil na pás a ja som k nemu vzhliadla.

Oprel sa mi lícom o líce, môj tep sa prirodzene zrýchlil. Ani ho nezaujímalo, že stojíme uprostred ulice.

„V prvom rade si musíte s Petrom vyriešiť, čo od toho vlastne očakávate, či si to chcete nechať pre seba alebo nie. Potom o tom môžeme ďalej diskutovať. Zatiaľ sme my dvaja pre firmu proste... šéfov Marco a šéfova Beatrice, ktorý..." ticho mi vravel do uška. Jeho teplý dych ma hrial a cítila som ako sa začína miesiť s mojím. Pomaly sa naše pery dotkli. Mäkké. Chutili za pizzou, rovnako ako tie moje. Po chvíli, ktorá mohla mať 5 sekúnd alebo 50 minút, sa odtiahol.

„..ktorý majú niečo spoločné." dokončil svoju predchádzajúcu myšlienku.

Ako som tak naňho dívala, na jeho jemné hnedé vlasy, drsnú sánku a mierne strnisko, uvedomila som si, že ho mám radšej ako by som bola predpokladala, že dokážem. Jeho pokojný výraz mi dokázal dať istotu, že všetko bude v týchto búrlivých časoch v poriadku. Začínala som cítiť, že môj život naberá nevídaný smer. Či už ma vietor života odveje na vysokú školu alebo na kancelársku stoličku, vedela som, že s niekým spoľahlivým po boku som schopná zvládnuť hocičo. Marco sa na mňa díval s takou nehou, akoby tou osobou chcel byť naozaj on.

Znovu ma pobozkal, tentoraz oveľa drsnejšie. Či na nás ľudia zazerali alebo nie, to naozaj netuším. Viem len, že som s pomaly roztápala v jeho bozkoch.

„Poď so mnou, Beatrice." z ničoho nič sa odo mňa odtiahol. Jeho rozšírené zreničky mi zatajili dych. Jeho rozhorúčená ruka skĺzla do mojej. Srdce mi hádam vyletelo z hrude. Chcela som ho. Chcela som aby sa ma dotýkal, aby ma bozkával, aby som ho cítila všade ako minulú sobotu. Zdalo sa to tak dávno, ale nemohla som na to zabudnúť.

A on chcel mňa. Nezáležalo na našich hádkach, na horkokrvnosti ani na hlúpych vtípkoch. Boli sme dvaja dospelí ľudia, čo sa priťahujú. Všetok náš temperament sa zmenil na túžbu po tom druhom. Zaviedol ma k sebe do bytu, ulicu som už poznala. Keď si zvesil bundu, pozrel na mňa roztúženým pohľadom, a ja som vedela ako toto skončí. Vzal mi tvár do svojich rúk a ja som sa nebránila.

Bola to chyba? Takto jednoducho mu podľahnúť? Boli sme vážne šialenci? Aj keby sme boli, jeho pery na mojom krku vymazali všetky moje pochybnosti a tichý vzdych, ktorý mi spomedzi pier unikol bol uistením, že mu podľahnúť chcem. Marcove ruky kĺzali po mojom tele a zimomriavky nahrádzalo teplo. Horúčava. Bozky som mu vášnivo oplácala. Chýbala mi jeho blízkosť. Týždeň bez jediného slova si vybral svoju daň. Presúvali sme smerom dovnútra bytu, naše jazyky spolu tancovali diabolské tango.

Za chvíľku bolo všetko oblečenie na podlahe, my dvaja polonahí na posteli. Moje myšlienky sa zmohli len na tri slová: „Marco, chcem ťa."

Vzal mi tvár do rúk a jeho modré oči a skrivené obočie mi povedali viac ako jeho nasledujúce slová.

„A ja ťa chcem, Beatrice."

Zdravý rozum mi zmizol v ďalšom bozku a chvíľach strávených s ním. Nastal moment, kedy sme obaja vedeli, čo potrebujeme a chceme. Toho druhého. A to sme aj dostali.