Jeden deň [Marcus and Martinus ]

47.

B:" čo sa tu "pretierala si oči".., stalo ?" Ten udivený vyraz by som spoznal na kilometre ."dobre , idem ti pomôcť " nič som ani nemusel povedať . Pochopila , že na otázky momentálne vôbec nie je čas . Pribehla ku mne - pomohla mi vstať .

Vyskočil som na nohy a sadol si na kraj gauča . Bella medzi tým zdvíhadla Sofi a ja som pomaly upadol do spánku , ktorý mi však dlho nevydržal. V tom momente ma zobudila Bella jej krikom na susedov ktorý zase kričali po nej . Chcel som síce vstať , ale nešlo to . Pri sprievode kriku Belly som pomaly zaspal v sede.

Bella's point of view

Keď som pribehla dole , nemusela som ani rozmýšľať nad tým čo sa stalo . Videla som Martinusovu rozpspatú tvár a Sofi ležiaci na zemi . Samozrejme na zemi boli aj ďalšie veci , napríklad ako moja obľúbená váza . Prisaham , ak sa jej voľačo stalo , Martinus nedopadne veľmi dobre . Nechcela som to nechať na nich , tak som sa rozbehla pre malú lopatku a metličku . V rýchlosti som sa otočila a pribehla im na pomoc . Najskôr som pomohla Martinusovi a potom Sofi , lebo sa vedela postaviť aj sama . Dvere boli otvorené do korán , a mnohý susedia vyšli z domu na ulicu len aby videli čo sa stalo . Keďže nás nemajú moc v obľube , hneď začali kričať . V mojej hlave sa začali objavovať myšlienky na úplne iné veci , takže som im voľačo zakričala späť a zabuchla dvere . Sofi stála priamo za mnou a keď som sa otočila , len tak tak som ju chytila popri jej padaní na zem. Položila som ju na gauč vedľa Martinusa . Začala som sa k nemu prihovárať , no po krátkom monológu som zistila že spí. Keďže som už ani ja nebola schopná vytiahnuť Tinusa hore , rozložila som gauč a ľahla si vedľa nich

Ráno

Ako to už býva , zobudila som sa ako prvá . Ustlala som a vybrala sa do kuchyne . Začala som pripravovať miešané vajíčka ktoré som nejedla asi už sto rokov .

"Dobré ráno" ozval sa hlas za mnou
"Dobré . Koľko ti naložím?"
"Ďakujem , raňajky nejem hneď po zobudení" povedala a sadla si
"Ako myslíš . No , nechcela by si mi povedať prečo si prisla ? Nieže by mi to vadilo ale vieš , zaujíma ma to "
"No , ako myslíš "
"Môžeš začať , ak si pripravená " vypla som sporák a sadla som si k nej .
"Začalo to tak, že sme hľadali knihu v starom dome mojej babičky . Hľadali sme ešte nejaké papiere ktoré by nám mohli pomôcť v zisťovaní .. no v zisťovaní informácií o tej našej rodinnej kliatbe. Doteraz sme si mysleli že budeme môcť mat , iba že si ich adoptujeme . No nie my , ale iba Mac . Nemohli by sme byt manželia . Ale to by sme keď tak zvládli . Ale po tom ako sme našli tento papier , tak už o tom pochybujeme.. teda , pochybujem."
"Mac o tom ešte nevie ?"
"A asi ani nechcem aby o tom vedel .." podala mi nejaký starý papier . Očami mi naznačila nech si ho prečítam .
"To.."

"Ja viem. Chcela by som aby to pochopil ale nepochopí to . Nedovolí mi to . Zakaždým by som mala deti , je jedno či by som sa snažila o opak alebo nie . Jednoducho by náš rodokmeň pokračoval . Kliatba by sa stále prenášala . Jediná možnosť ako ju zastaviť je ..."
"Je čo ?" Otočila som sa . Stál tam ...

Ahooj 💗
Keďže som mala zase dlhu prestávku , chcela by som sa Vám za to ospravedlniť 😇 keďže mám ešte dosť nápadov ako tento príbeh bude pokračovať , myslím že bude aj tak nejak 60 kapitol 😄🤩 keďže sa blíži výročie môjho úplného začiatku písania tejto knihy , rozhodla som sa že ju chcem ukončiť ešte pred polovičkou novembra . Tým myslím , do 11.11. - deň keď som začala . Plánujem že posledná kapitola vyjde presne v ten deň . Týmto vyhlasujem posledných pár týždňov tejto knihy . No ešte predsa nekončím , a chcela by som opäť vedieť vás názor na kapitolu 😬😅💗 ak sa Vám kapitola páčila , nezabudnite dať VOTE 🌟 alebo napísať KOMENTÁR 💬💭. Nová kapitola vyjde v priebehu ešte tohto týždňa ❤️😇 Ďakujem za pozornosť , a majte sa 💗👋🏻😊