Jeden deň [Marcus and Martinus ]

57.

"Asi viem čo musím spraviť aby som vás odtiaľto dostala"

"Nás?" nabehli jej slzy do očí.

"Áno" otočila som sa a išla som zobudiť Marcusa.

"Marcus,Marcus" utekala som okolo ľudí čo sa snažili robiť svoju prácu. Zastala som pri gauči, na ktorom som ho videla naposedy. Nebol tam. Sadla som si na kraj gauča. Prstami som sa prehrabla vo vlasoch. Dýchala som moc rýchlo na to aby som vnímala niečo iné ako môj dych. Ľahla som si a pozerala sa na strop. Pribehla Bella.

"Je preč" pozrela som sa na ňu so slzami v očiach."On.. je preč" otočila som sa na brucho a plakala som.

"Kto? Marcus? O čom to tu stále hovoríš"

"Už viem čo sa tu deje"

"Tak mi to povedz, stále to tu len opakuješ dookola a ja netuším o čom to hovoríš" sadla si pri mňa.

"Pokial na niekoho asi nejak nemyslíme, alebo ho vôbec nestretneme.. zmizne. Marcusa som tu nechala spať. Viki prešla cez dvere a my sme na ňu prestali myslieť. Mayu si videla iba ty a ja som si na ňu ani nevspomenula."

"Takže to znamená, že musíme byť všetci na jednom , mieste... " rozbehla sa preč . "Martinus!" kričala. Keď sm si na to vspomenula, vstala som z postele a pridala sa ku nej.

"MARTINUS!" behali sme po rôznych miestnostiach ako pometené. Vbehli sme do ich šatne."MARTINUS!" zrazu sme začuli nejaký zvuk vyhchádzajúci z kúpelne. Niekto otvoril dvere.

"Martinus!" vydíchla si Bella a objala ho. Ja som tam stála a pozerala sa na nich. Musela som si sadnúť pri myšlienke na Marcusa.

"Čo sa tu deje. Prečo ma hľadáte?"

"Viki, Maya a Marcus zmizli. A Sofi asi už vie prečo. Musíme byť všetci traja pri sebe. VŽDY" zdôraznila.

"Počkaj. Ty mi chceš povedať, že môj brat tu už nie je?"

"Tak trochu. Ale nie sme si isté. Možno sú len niekde skrytý. Vážne, lenteraz sme zistili že zmizli, ani sme o tom nevedeli." Martinus sa pozrel na Bellu. Vyšiel z mestnosti a zabuchol dvere.

"HEJ! Kam chceš ísť?!" okríkla som ho. Nepočul nás.

Neskôr:

Sedeli sme pri zadychčanom Martinusovi sediacom v ich aute. Pozrela som von z okna,kde stáli ich fanúšičky. Pozerali na nás sklamane. Pár z nich aj plakalo, no väčšina bola naštvaná.

"Čo budeme robiť?" spýtala sa Bella.

"Nev.." prerušil ma Martinus.

"Ideme na jedno dôležité miesto. Ale nemôžem vám ho povedať."

"A to už prečo?"

"Lebo som dal sľub môjmu bratovi, ktorýje teraz preč. A ja ho neporuším. Povedal som, že to nikomu nepoviem. Ale nič o ukazvaní som mu nesľuboval." pozrel z okna a prestal s nami komunikovať po celú dobu cesty.

Zastavili sme po necelých 45 minútach. Vonku to vizeralo veľmi pekne. Všetko bolo pripravené tak, aby bolo jasné že je to pripravené pre mňa. Vystúpila som von z auta. Na chodníku do parku boli lupene z ruží, na lavičkách boli vázy s kvetmi a luoene viedli až po stred parku. Pokračovala som aj s Bellou a Martinusom ďalej. Prišla som až pri obrovské srdce z lupeňov ruží. Za tímto srdcom bol malý stolíček s krabičkou na vrchu. Priblížila som sa bližšie k tomu. Týchto pár sekúnd a krokov mi pripadali ako keby boli nekonečné. Pri krabičke bol papierik s odkazom.

"Marcus ti chcel niečo povedať. Celý deň som mu pomáhal s vyzdobovaním tohto miesta. Vedel že sa tu niečo pokazí, tak s tým nechcel čakať až po náš návrat. Napísal ti aj tento odkaz, ak by sa niečo pokazilo. A tak po prípade núdze požiadal mňa, nech ťa sem priveziem. Miloval ťa. Chcel to spraviť už dávno." hlavou naznačil, nech tú krabičku otvorím. Otočila som sa a chcela som ju otvoriť. Chitila som ju do ruky. Otvorila som ju. Do tváre mi zažiaril krásny prstienok. Pred pusu som si dala ruku, aby nikto nepoču že plačem. Kľakla som si a rozplakala som sa. Počula som ako Martinus s Bellou odchádzajú si sadnúť na lavičku. Pozrela som sa na oblohu, na ktorej začali byť vidieť prvé hviezdy.

"Prečo som na teba nemohla myslieť" ľahla som sa a plakala sm ešte viac. Otočila som sa na bok a dala som si prstienok na prst. Slzy som si utrela do trička. Sadla som si. V tme som začula nejaký zvuk. Trhla sm hlavou. Oproti mne stál Marcus.

"Ako to.." zastavila som.

"Ja neviem. Neviem čo sa stalo. A neviem prečo som znovu tu. Ale jedno viem. že toto stále chcem, a aj keby som sa mal s tebou oženiť ako duch práve teraz, urobil by som to" povedal a pomaly sa ku mne približoval. Kľakol si vedľa mňa. Chitil sa mojich vlasov. "Vezmeš si ma?"

"ÁNO" usmiala som sa a hodila som sa mu okolo krku. Bol studený a vizeral ako duch, necítila som že sa ma dotýka.No po chvíli som začala cítiť jeho objatie. 

Ahojte! Dnes som sa po prvý krát rozplakala počas písania tejto knihy. Dúfam že nebudem jedíná. Veľmi ďakujem, že ste si dnešnú kapitolu prečítali. Ak sa vám páčila, nezabudnite dať VOTE alebo napísať KOMENTÁR. Kapitola má viac ako 820 slov. Ďaľšia kapitola vyjde v priebehi týždňa, a musím vám povedať že bude jedna z posledných. To bude odomňa na dnes všetko, a AHOJ!