POWER OF MATE

IV.

Už mesiac sedím a čumím do blba. Plus počítam nejaké kachličky alebo čo tu je. Neverili by ste! Každý deň vychádza iný počet. Možno mi už z toho preplo! No áno! Zbláznim sa a možno ma nebude chcieť.

Aj keby si bola postihnutá tak by ťa chcel.

Namietla Maddie a mala pravdu. Je to spriaznená duša. Len ma zaujíma prečo mi dáva toľko času než si príde po mňa. Ahaaa!!!! Mám sa na to pripraviť.

Applause. Ak by som vedela zatlieskam ti.

No hej ten humor môjho vlka ešte neprešiel.

Dnes je predposledný deň, kedy som doma. Hmm aké to tam bude? Kde vôbec žije? V nejakej diere určite. Možno?

Je to alfa pre kristove rany Madison!

No a? Aj taký ťa hodia do nejakej zaprášenej búdi a nechajú ťa tam o hlade. Maximálne ťa pár krát nakŕmia a potom si idú užívať s nejakými babami. Pri tej predstave som posmutnela. Ani neviem prečo!

Pretože ho máš rada a bojíš sa že by ti to bol schopný urobiť.

Zase má pravdu! Bože ja som vážne vymletá už! Tie kachličky mi nerobia dobre. Zrazu som počula hlasy.

"Kde je!" Opýtal sa niekto. Huh! Ten ľadový hlas! Začínam sa ho báť!

"Kto ste?" Opýtal sa zrejme môj otec.

"Hlavný bojovník svorky........" Zatajila som dych a modlila sa nech nepovie Black Demon's, no tam hore ma asi niekto nemá rád.

"Black Demon's a prišiel som po ňu takže mi nestojte v ceste inak vás zabijem!" Precedil cez zuby. To som už nevydržala a vyrazila dvere od nášho domu až skoro vyleteli. Prešla som nasrato k nemu a zdvihla naňho varovne prst.

"Ty si na mojich rodičov hubu láskavo neotváraj rozumieš?" Povedala som výhražne a všimla si vystrašene pohľady mojich členov svorky, ale aj tých čo prišli s týmto tu.

"A ty si kto že mi rozkazuješ?" Opýtal sa posmešne a premeral si ma.

"Ja som tá, ktorú budeš vidieť každý boží deň!" Povedala som a zaškerila sa. Jemu úsmev opadol z tváre a bez toho aby ma varoval mi kus odhrnul tričko a pozrel sa na moje znamienko. Vyvalil oči a potom zrazu pokľakol.

"Odpustite mi to vaša výsosť, netušil som že ste to vy." Povedal a stále mal hlavu k zemi ako aj ostatní.

"Vstaň." Prikázala som. Poslúchol a vstal.

"Tak kde je?" Opýtala som sa.

"Pán je vo svorke, poslal nás aby sme vás doviedli." Povedal a milo sa usmial. Huh?

"A prečo akože po mňa neprišiel sám? Snáď nemá nohy?" Opýtala som sa ironicky.

"Takto by som nehovoril pani moja, on Vám dokáže čítať myšlienky a nemusí sa mu to vôbec páčiť." Pripomenul pokojným hlasom.

"Tak nech! Nech vidí aký je to gantleman  že nevie prísť ani po svoju polovičku sám, ale musí poslať svojich bojovníkov. To je vážne veeeeeeeľmi milé." Ešte schválne som zvýšila hlas aby to dodalo na mojej irónii.

"Poďte prosím." Pokynul mi. Pokrútila som hlavou.

"Ak po mňa nepríde sám tak nejdem." Povedala som hrdo. Zamračil sa a potom si povzdychol.

"Prepáčte, ale musím to spraviť." Povedal a než som si stihla niečo uvedomiť, jedným ťahom má spacifikoval a ja som spadla na zem no stihol za zachytiť a moje ruky dal do zadu a následne mi na nich dal putá. To vážne?