POWER OF MATE

XIX.

Poznáte ten pocit, keď už dúfate v to že budete mať večný pokoj a nikto vás nebude otravovať? Ja ho bohužiaľ nepoznám! Viete prečo? Haha, jednoduchá odpoveď. Tam hore ma niekto nemá rád. Nehovorím to preto že chcem už byť mŕtva, ale preto, že má už nebaví v živote riešiť samé somariny, ako je láska, alebo zlé vzťahy s kamošmi, ktorých nemám, mimochodom no to je teraz jedno.
Keď som otvorila oči, prvé čo som zaostrila bolo to odporné svetlo. Takže pochopiteľne som ich aj hneď zatvorila aká irónia čo?

"Už sa prebrala?" Opýtalo sa zrejme nejaké dievča ak som dobre počula.
Maddie? Aká irónia že svojho vlka si pamätám že? Na ňu by som predsa nemohla zabudnúť. No dobre myslím že toho sarkazmu by na dnes už aj stačilo. Opäť som otvorila oči a hneď prvé čo som videla už nebolo svetlo, no to tu samozrejme bolo, ale chápete, bola to blondína, ktorú som stretla hneď ako som sem prišla. Ehh ako sa to vlastne volala? Sandra? Silvia? Nieee Sára! Áno presne tak. Trevorova sestra. Trevor!!!! Zrazu som sa prudko zdvihla a začala sa pozerať okolo seba. Cítila som vôňu Maliny a Vanilky čo naznačovalo že tu v blízkosti niekde je, ale tá vôňa nebola až tak príliš intenzívna. No stále tu bola a to mi dodávalo pocit bezpečia.

"Len lež. Nech sa ti nič nestane." Povedala Sára a ja som na ňu hodila pochybovačný pohľad.

"Kde." Viac som nepovedala lebo mi vyschlo v krku.

"Čo kde?" Opýtala sa.

"Trevor." Náhle ako som vyslovila jeho meno, mi tá vôňa udrela príliš do nosa a než som sa nazdala stál vo dverách. Páni, aj keď sa mi zdá že som ho nevidela snáď tri roky vyzeral vážne na zožratie. Tie jeho strapaté vlasy a oči a pery, a svaly. Omg! No proste luxus. Čo mám dodať.

"Už si hore." Prehovoril a jeho hlas ako za každým ma dostával do kolien. Do pekla aj s ním!

"Čo sa stalo?" Opýtala som sa a premerala si ho už asi po desiaty krát. No čo? Nečudujte sa mi, mať takého to boha doma, slintate aj vy!

"Cvičil si?" Nedalo mi to a opýtala som sa no až potom som si uvedomila, čo za slová som vypustila z úst. Bože mala som chuť si dať facku. No zrazu sa zasmial.

"Vidím že si si všimla." Povedal a smial sa. Ja som prekrútila očami. Dobre uznávam asi bola chyba sa to opýtať, ale tak nedalo mi to no.
Zrazu mi však jemný úsmev z tváre zmizol keď som si na niečo spomenula.

"Ako dlho?" Opýtala som sa a on zrejme pochopil na čo som narážala.

"Odíďte!" Prikázal a až teraz som si všimla že tu bol aj doktor a sestrička. Huh? Ja som vážne asi slepá.

"Počuj, čo posledné si pamätáš?" Opýtal sa ma a dal ruku na tú moju. Prekvapilo ma že má neobjal alebo nedal bozk to sa má dotklo.

Časom zistíš pravý dôvod.

Povedala Maddie a ja som skoro omdlela. Doslova!? Akože čo? Ako pochopiš neskôr? Vôbec som tomu nerozumela.

"No, ja vlastne neviem." Povedala som a zhrozila sa. Nepamätám si čo sa stalo.

"Zachránila si ma, som ti za to veľmi vďačný, no to je tak všetko." Povedal a usmial sa. Ostala som naňho vyjavene pozerať. Čože?! Ako? Do riti? Whaaat?

"Odpočiň si." Povedal a odišiel. Maddie!!! Okamžite sa ozvy!

Áno, čo si želáš?

Ako je možné že má ani neobjal ani nepobozkal? Opýtala som sa jej zmätene. Z tohto všetkého som mala vážne zlý pocit.

On si ťa nepamätá Madison.

A vtedy keď to dopovedala som ostala zarazene čumieť na stenu. Pane bože! Čo som to spravila?!

Prešli dni, týždne, mesiace. Stále som čumela do steny. Nepohla som sa. A vôbec mi to nevadí. Chodiť som už zrejme zabudla a môj pes, pardon vlk furt do mňa hučal že to všetko bude vpohode, že časom si nájdeme k sebe cestu keď sme spriaznené duše aj keď ja o tom dosť pochybujem. Posrala som to úplne. Zrazu som ucítila veľmi výraznú známu vôňu. Áno. Chodí za mnou každý deň a snaží sa má prehovoriť že bude všetko dobré a že sa mám konečne pohnúť. Ja mu nedokážem ani nič povedať. Stále sa utápam v tých štyroch slovách.
On si ťa nepamätá.
Prehráva sa mi to v hlave 24/7.
Má zmysel žiť? Práve som zistila že asi nie. Je niečo horšie ako to že si vás vaša polovička nepamätá? Asi nie.

"Madison no tak! Desíš ma do pekla! Veď sa aspoň pohni na znak toho že žiješ!" Prehovoril už zúfalo no jediné čo som spravila bolo že som klipala očami. Nič viac.

"Do riti!" Zahundral a tresol rukou o stenu no so mnou to ani nemyklo.

"Odíď." Povedala som a sama som sa čudovala že som zo seba dostala nejaké slovo. Otočil sa na mňa a všimla som si ako sa pozrel šokovane.

"Ale...." Chcel namietnuť no rázne som ho stopla tým, že som opäť svoj pohľad zabodla do steny. S povzdychnutím, ako každý iný deň sa vybral preč. Kto vie čo robí celý deň. Určite si našiel inú.

Ak by si našiel inú, poslal by ťa preč! Pre boha veď rozmýšľaj!

Opäť sa so mnou pokúsila Maddie zhovárať no ja som jej na to nič nepovedala tak to nakoniec vzdala.

Mali ste si o tej rastline zistiť viac! A ty si nemusela ležať nehybne až štyri roky!

Zrazu sa zháčila keď to povedala. Ja som vyvalila oči a už ma vážne nedokázalo nič iné prekvapiť čo by povedala. Čo teraz? Asi sa vrátim späť k svojim rodičom a tam si budem spokojne žiť.

Zabúdaš na to že máš znamienko, podľa ktorého ťa môže dať nájsť.

Prekrútila som očami no nič nepovedala. Vedela som že Maddie to vytáča lebo som sa s ňou už nebavila dosť dlho, no úprimne nechýbalo mi to a jej určite tiež nie. No teplo, ktoré mi chýbalo z Trevorovho tela sa nedalo nepostrehnúť. Ten pocit bezpečia, ktorý už zrejme nikdy nezažijem. Škoda. Než som úplne opustila ich svorku, pozrela som sa posledný krát na hrad, ktorý bol mojím domovom, síce krátko ale bol.

"Zbohom" Šepla som a pobrala sa preč...