POWER OF MATE

XXVII.

No možno to nie som ja nakoniec že? Veď aj tak nič zvláštne sa nestalo keď som si ho dala na ruku, nezasvietil ani nič také, takže zrejme to nebudem ja. Je tu aj plno iných báb takže tak. Zobrala som teda tu knihu a náramok som vrátila do tej priehradky. Knihu som v izbe odložila do šuplíka a ľahla som si do postele lebo som už bola ospalá. V noci som pocítila že si ma niekto pritiahol k sebe a dal mi pusu na vlasy. Trevor kto iný, že?

Ráno som sa zobudila na čudný pocit. Posadila som sa, ponaťahovala sa a zívla si. Prešla som do kúpeľne a pozrela som sa do zrkadla a vtedy som skoro vykríkla. Moje vlasy boli čierne a konce mali biele! Do pekla!!! Nepamätám si že by som sa dala prefarbiť. Všimla som si že moja tvár zoženštela tak ako aj moje telo. Čím to bude?! Vážne netuším.

Vyšla som z izby a vošla do kuchyne, boli tam už všetci aj Trevor. Zrazu na mňa všetci upriamili zrak aj Trevor a pozerali na mňa s vyvalenými očami.

"Dobre ráno a dobrú chuť." Povedala som a milo sa usmiala. Potom som si sadla na svoje miesto a pozerala na každého.

"Aj Vám Luna." Povedali a stále zo mňa nespúšťali zrak.

"Kedy si sa dala prefarbiť?" Opýtal sa pošepky Trevor.

"Aj ja by som to rada vedela." Odpovedala som mu s úsmevom. On sa na mňa pozrel čudne. Na raňajky nám doniesli vajíčka a slaninu. Mňam! Moje obľúbené jedlo. Takže raňajky som zjedla tak rýchlo ako sa len dalo.

"Madison, príď za mnou o hodinu do pracovne, potrebujem niečo s tebou prebrať." Povedal a venoval mi úsmev. Potom odišiel a ja som odišla asi 10 minút po ňom. Išla som do izby a obliekla som si čierne šaty a čierne lodičky. Dala som si jemný make-up, linky, a perleťový matný rúž. Vlasy som si dala do vysokého copu, a keď som bola hotová zakončila som to sladkou voňavkou. Pozrela som sa na seba do zrkadla a usmiala som sa. Teraz zo mňa bola práva žena. Vyšla som z izby a doslova som cítila tie pohľady na mne. Bolo mi to totálne jedno. Mierila som len na jedno miesto, keďže som mala ešte hodinu času. Vošla som do záhrady a začala obdivovať tie krásne kvety, ktoré tu boli. Zrazu som zbadala neďaleko Adrianu a Adama. Boli spolu zlatý. Objímali sa a sem tam si dali bozk. No zrejme som sa na nich pozerala príliš dlho, lebo si ma všimla Adriana a hneď ku mne pribehla. Adam medzitým odišiel.

"Prepáč nechcela som vás vyrušiť." Povedala som a smutne sa na ňu usmiala.

"A taktiež sa chcem za všetko ospravedlniť čo som stvárala ja vážne má to mrzí." Povedala som a už som skoro plakala no spomenula som si že mám na sebe make-up tak som to zadržala. Adriana ma hneď objala.

"Moja to je vpohode ja to všetko chápem, odpúšťam ti, ale vieš komu by si sa mala hlavne ospravedlniť že?" Opýtala sa pozrela na mňa. Áno dobre som vedela komu.

"Áno, len sa bojím že už bude neskoro." Povedala som a obajala sa rukami.

"Nikdy nie je neskoro napraviť to čo si pokazila." Povedala a povzbudivo sa na mňa pozrela. Zostali sme v záhrade ešte dobrú pol hodinku a rozprávali sme sa o samých blbostiach. Zistila som že s Aďou máme toho veľa spoločného. Za tú chvíľku sa z nás stáli dobre kamarátky. Keď už bol najvyšší čas tak som sa pobrala za Trevorom.

"Trevor?" Oslovila som ho a on sa na mňa otočil. Usúdila som že sa niečo deje, lebo jeho výraz nebol veselý, skôr smutný.

"Čítaj." Podal mi papier, ktorý mal v ruke a ja som začala čítať. Prv mi to nedávalo žiadny význam no neskôr som začala chápať čo mám v rukách. To nie je možné. Neveriacky som pozerala raz na ten papier a raz na Trevora.

"Ako je to možné? Čo to znamená? Nechápem! Chcem vysvetlenie!" Povedala som a stále som si to čítala dookola.

"Ani ja tomu nechápem Madison." Povedal a už bol pri mne. Zobral papier, položil ho na stôl a potom ma objal. Objatie som mu opätovala lebo som to potrebovala. Stali sme tam hodnú chvíľu a len sa objímali. Čo teraz budem robiť?

"Nejako to zvládneme." Pošepkal mi do ucha a ja som sa so smiechom odtiahla.

"Ako chceš toto zvládnuť? Ako chceš zvládnuť to aby som tu premenu vôbec prežila, keď mám vo svojej krvi mesačné svetlo. To nemám šancu prežiť." Povedala som s iróniou a zasmiala sa.

"Máš veľkú silu, o ktorej si doteraz nevedela ty ani ja, Bohyňa Mesiaca si ťa zvolila za nástupkyňu! Bohyňa sa nikdy nemýli! Vybrala si určite správne a ja verím že to zvládneš!" Prehlásil sebavedomo a ja som chcela opäť namietnuť no nedostala som príležitosť, pretože jeho pery sa ocitli na tých mojich. Chvíľku som ostala zaskočená, lebo predsa to je dlhšia doba čo sme sa nebozkávali no spamätala som sa a začala som spolupracovať. Po chvíľke sme sa však od seba odtrhli, lebo sme nemali dostatok kyslíka. Keby sa dalo zabíjať už ten kyslík dávno nežije.

"Zvádzaš ma?" Opýtala som sa pobavene.

"Nie len mi to chýbalo a ty si bola tak neodbytná že si ma k sebe pustila jedine len v noci." Zasmial sa a ja som nad ním pokrútila len hlavou a vlepila mu pusu.

"To bolo za čo?" Opýtal sa a svoje ruky mal stále na mojom páse.

"Za to že si si toho musel toľko vytrpieť." Povedala som detským hláskom a našpúlila pery. On sa uškrnul no následne sa zasmial. Ja som tiež dlho nevydržala a zasmiala som sa tiež.

"Takže čo spravíme?" Opýtala som sa.

"Budeš musieť cvičiť, a hlavne budeš musieť byť v poriadku, nemať žiadne stresy alebo odpadávania, hlavne nemať depresie." Povedal a pohladil ma po líci. Položila som si svoju hlavu na jeho rameno a zavrela som oči. Ach jaj, môže sa toto vážne diať mne? Prečo ja? Na toto asi nikdy nedostanem odpovede. Alebo možno áno? Než som sa spamätala pocítila som jeho pery na mojom krku.

"Čo robíš?" Opýtala som sa posmešne.

"Niečo, aby každý vedel že patríš mne." Dopovedal a odtiahol sa. Prešla som k jeho zrkadlu a pozrela sa doňho. No jasné. Cucflek. Pozrela som naňho pobavene a zasmiala sa. No smiech ma prešiel keď som si spomenula že zajtra je deň, kedy mám prísť do lesa a dnes je možno posledný deň, kedy vidím Trevora. Ježiš ja som úplne zabudla že dnes má Adriana svadbu! A do riti...