POWER OF MATE

XXXII.

(Kto má nejaké psychické problémy, alebo niečo podobné, neodporúčam čítať, alebo ak si to chcete prečítať, tak na vlastné riziko)

Odtiahla som sa od neho a pozrela sa inde. Bolo mi trápne. Vlastne neviem prečo.

Ja ti to poviem! Pobozkala si ho sama od seba! To je pokrok z tvojej strany.

Ak to mala byť pochvala mohla si to povedať jemnejšie. Takto má to celkom urazilo.

"To bolo za čo?" Opýtal sa a ja som sa postavila, prekrútila očami tak aby to videl.

"Vieš že má tá tvoja otázka už vytáča?" Opýtala som sa a pobavene nadvihla obočie.

"Nemôžem sa opýtať?" Opýtal sa trochu šokovane. Bože!

"A nemohol by si si to vychutnať bez akýchkoľvek otázok?" Opäť som mu odpovedala otázkou a videla som že spravil zmorenú grimasu, čo znamenalo že som vyhrala.

"Okej, vyhrala si." Napokon povedal a zasmial sa. Ja som sa usmiala.

"Musím ešte niečo zariadiť, kľudne si ľahni, nečakaj ma, vrátim sa až neskoro v noci." Povedal a dal mi pusu. Keď odišiel zmocnil sa ma nejaký čudný pocit. Vedela som že sa niečo stane. Vybrala som sa teda hneď za ním no keď som chcela zaklopať zrazu som počula rozhovor.

"Tak kedy jej to povieš?" Opýtalo sa nejaké dievča. Tuším že to bola tá, ktorá bola pred tým za ním.

"To nemám v pláne." Odpovedal a mňa to zarazilo. O čom to hovoria?

"Aj tak nie je 100% isté či je to moje." Povedal a ja som vážne netušila o čom točia. No potom mi to došlo.

"Prosím ťa s nikým iným som nespala." Povedala a ja som si priložila ruku k ústam, lebo ma to strašne bolelo toto počuť. Tuším že sa mi pustili aj slzy.

"Neklam mi tu do očí. Viem že...." Ďalej som už nepočúvala a rýchlo som odišla preč. Toto počúvať nebudem. Tak čo pani dokonalá ešte stále je podľa teba dokonalý? Aha. Zrazu čušíme! Ty tiež vieš kedy čušať!!! Zradkyňa!!! Bože! Kiežby som nemala tento posratý život!!!!

Prišla som späť do izby a pustila som si pesničku Jason Walker- Down a išla som sa osprchovať. Keď som ležala vo vani, rozmýšľala som, no zrak mi padol na žiletku, ktorá tam bola položená. Zobrala som ju do ruky, musím priznať nikdy som to ešte nerobila no všetko je raz po prvé že? Táto situácia mi prišla vhod. Už toho je na mňa strašne veľa. Pomaly som žiletkou potiahla po mojom zápästí, najprv jemne no potom silnejšie a krv ako na povel začala vytekať a ja som sa cítila voľná. No ta voľnosť bola veľká a ja som o malú chvíľu zaspala.

Prebudila som sa na to ako mi je zima. Keď som sa pozrela okolo seba zhrozila som sa. Moje zápästie už bolo zaschnuté no voda bola skoro celá červená. Rýchlo som ju vypustila, rany si ošetrila a zobrala som si tričko s dlhým rukávom aby to Trevor nezbadal. Ten by mi dal. Vlastne za to môže on! Vyšla som z kúpeľne a išla si ľahnúť do postele. No ležala som tam asi tak 30 minút a nevedela som zaspať. Rozhodla som sa teda navštíviť Adrianu.

Keď som prišla k jej dverám, jemne som zaklopala. Nič. Tak som teda otvorila a vošla dnu. Všade bola tma a Aďa už bola v posteli.

"Adi? Spiš?" Opýtala som sa ako idiot. Veď jasné že spí! Však keď je tma a leží v posteli! Ježiš.

"Teraz už nie." Povedala a zasmiala sa. Následne zapálila svetlo no keď sa na mňa pozrela vykríkla.

"Pre boha! Je ti dobre? Si celá bledá!" Opýtala sa a hneď bežala ku mne. Potiahla ma za ľavú ruku aby som si išla sadnúť, no to robiť nemala, moje rany sa ako na povel ozvali a ja som sykla. Nechápavo na mňa pozrela no potom mi okamžite vyhrnula rukáv a ruky si priložila k ústam a pozrela na mňa.

"Si normálna? Prečo si to spravila? Čo sa stalo?" Opýtala sa a ja som to viac nevydržala a rozplakala sa. Plakala som asi hodinu.

"Ššššt to bude dobré, povieš mi to keď budeš chcieť dobre?" Opýtala sa a pokúsila sa usmiať. Ja som jej úsmev opätovala no bol chabý.

"Nemám ťa odprevadiť späť do izby?" Opýtala sa a skúmala má pohľadom.
Pokrútila som hlavou.

"Chcem dnes spať u teba." Povedala som chrapľavým hlasom. Smutno sa usmiala a prikývla. Prikryla ma perinou a sedela u mňa. No ja som po 20 minútach nejako zaspala.

Z pohľadu Adriany:
Bolo asi 8 hodín večer a ja som si už išla ľahnúť. Do pár minút som zaspala. No môj spánok však netrval dlho, najprv sa mi zdalo že niekto klopal, no potom keď vstúpil do izby som myslela že vytiahnem brokovnicu a dotyčného zabijem že ma vyrušil pri spánku.

"Adi spíš?" Opýtala sa Madison a ja som sa začudovala čo tu robí.

"Teraz už nie." Povedala som a zasmiala sa no keď som zapálila svetlo a pozrela sa na ňu, skríkla som.

"Pre boha! Je ti dobre? Si celá bledá!" Povedala som a chytila som ju za ľavú ruku že ju potiahnem aby si sadla no ona sykla a ja som sa na ňu pozrela nechápavo. Potom mi to však došlo a vyhrnula som jej rukáv. Hneď som si priložila ruku k ústam. Mala tam rany od žiletky. Pozrela som na ňu.

"Si normálna? Prečo si to spravila? Čo sa stalo?" Opýtala som sa jej no videla som že sa už ledva drží a potom sa to stalo. Rozplakala sa na plné hrdlo.

Plakala asi tak hodinu.

"Ššššt to bude dobré, povieš mi to keď budeš chcieť dobre?" Opýtala som sa a snažila sa usmiať. Úsmev mi opätovala no bol chabý.

"Nemám ťa odprevadiť späť do izby?" Opýtala som sa a skúmala som ju pohľadom. No ona pokrútila hlavou.

"Chcem dnes spať u teba." Nakoniec povedala veľmi slabým, chrapľavým hlasom a ja som smutno prikývla. Nakoniec som ju prikryla perinou a sadla si k nej. Čakala som kým zaspí. Netrvalo to dlho, lebo zaspala asi tak do 20 minút. Skontrolovala som či na 100% spí a keď som si bola istá vybrala som za Trevorom.

Zaklopala som na jeho dvere od pracovne a čakala. Keď sa ozvalo "ďalej" tak som vstúpila s nasratým pohľadom.

"Čo je Adriana?" Opýtal sa a zrak nespúšťal z počítača. Veď ty hneď svoj zrak premiestniš na mňa keď ti poviem.

"Chcem sa porozprávať." Povedala som a stále pozeral na obrazovku.

"O čom?" Opýtal sa a začal ťukať do klávesnice na notebooku.

"O Madison!" Povedala som viac hlasnejšie a vtedy na mňa zdvihol svoj pohľad, ktorý priam odrážal zo seba vetu: Čo sa stalo?...