POWER OF MATE

XX.

Kráčala som lesom ani neviem, kde. Mám taký pocit že som sa stratila. No nájdem cestu. Aspoň dúfam.

Budeš sa už so mnou konečne rozprávať?

Opäť sa snažila Maddie so mnou nadviazať kontakt no ja som ju ignorovala. Zrazu sa však predo mnou zjavila nejaká starenka.

"Zdravím dieťa moje." Povedala a ja som ten hlas od niekiaľ poznala no neviem odkiaľ.

"Kto ste?" Opýtala som sa a pripravila sa za každú cenu bojovať ak by sa o niečo pokúsila.

"To ako sa volám nie je podstatné, chcem ti pomôcť." Povedala a usmiala sa. S tým jej úsmevom vyzerala vážne komicky.

"Pochybujem že mi dokážete pomôcť." Povedala som na rovinu.

"Dokážem ti pomôcť, a však niečo za to budem chcieť." Povedala a pokračovala v ceste. Chtiac nechtiac som ju nasledovala.

"A čo také?" Opýtala som sa a premerala som si ju, niečo mi tu nesedelo.

"No povedzme že srdce." Povedala a ja som na ňu vyvalila oči aj keď to nemala šancu vidieť. Wtf??!?!

"Čože?" Opýtala som sa lebo som bola vykoľajená z toho čo po mne chce.

"Srdce, ktoré patrí tomu najkrutšiemu Alfovi na zemi." Povedala a ja som sa zasmiala no môj smiech netrval dlho keď som pochopila význam jej slov.

"Mám zabiť Trevora?" Opýtala som sa neveriacky. Ona je fakt šibnutá! Pomoooc!!!!!

"Áno, pre teba to nebude problém, keďže on si ťa nepamätá, tak budeš mať väčšiu šancu, a legendy vravia že si silnejšia než on!" Povedala a mne spadla sánka. Dobre jedna otázka. Prečo ma tam hore nemá vážne nikto rád?

"A čo ak to nespravím?" Opýtala som sa.

"Potom ti nepomôžem. Nemám veľa času rozhodni sa!" Povedala a čakala na moju odpoveď. Váhala som. Niečo mi tu fakt nesedelo na tomto všetkom.

"Dobre teda." Nakoniec som súhlasila. Starenka vytiahla dýku a podala mi ju. Vracala som sa späť do hradu tak aby ma nikto nevidel. Pomaly som sa pokrádala uličkami a mierila rovno k nemu. Keď som vošla do jeho izby spal. Bol tak rozkošný. Teraz alebo nikdy. Vytiahla som dýku no keď som chcela spraviť pohyb zarazila som sa. Veď toto predsa nie som ja. Ja nie som vrah! Nezabijem svoju polovičku? Alebo áno? Ani som si nevšimla kedy vstal. Mal otvorené oči a sledoval ma no nič nerobil. Nesnažil sa má spacifikovať ani nič. Moja ruka bola stále vo vzduchu s dýkou a ja som premýšľala. Nemá už zmysel žiť na tomto svete, alebo áno? Zrazu však som započula nejaký hlas.

Nesmieš to spraviť! Nemôžeš! Srdce ti to nedovolí! Ona ťa klame! Nepomôže ti! Chce sa len pomstiť! Daj mu to čo chce.

Čože? Tak toto som vôbec nepochopila čo odomňa chce. Ani som sa nenazdala a už sme boli v inej póze. Ja som bola pod ním a on nado mnou. Moje ruky som mala po bokoch mojej hlavy a on tie svoje mal na mojich. Dýku som mala ešte stále v rukách no prestala som ju držať a tak spadla ani neviem kde. Asi na posteľ alebo dole na zem.

"Opovážila si sa ma zabiť?" Opýtal sa šokovane a stále ma držal.

"Musela som." Povedala som a cítila že sa mi tlačia slzy von z očí.

"Prečo?" Opýtal sa.

"Prikázala mi to." Povedala som a pozerala do jeho očí.

"A ty si ju poslúchla." Povedal a cítila som bolesť v jeho hlase.

"Áno, ale nedokázala by som to spraviť." Povedala som a videla som že stuhol.

"Prečo?" Opýtal sa zrazu a svoj stisk povolil. Teraz bol skôr ochranársky ako drsný.

"Lebo ťa milujem a nedokázala by som to, už pri prvom pohľade do tvojich očí som sa ti oddala celá." Keď som to dopovedala zrazu som otvorila oči a dýchala zhlboka. Poobzerala som sa okolo seba a zistila že sa nachádzam v chatke a že som zrejme splnila poslednú úlohu. Ale veď! To nie je možné! Prisahám že to bolo strašne dlho.

"Zvládla to! Som milé prekvapená! Nikto to nikdy nedokázal!" Povedala starenka a pozrela na mňa. Ja som hľadala len jedného človeka a ten stále neďaleko mňa, mal na sebe čiernu koženku, ktorá mu perfektne sadla a strapaté vlasy, v ktorých sa rada prehrabujem. Jeho oči sa vpíjali do tých mojich a cítila som v nich lásku.

"Bože." Pošepkala som a už som cítila ako mi slzy tečú po tvári.

"Princezná, už je to vpohode." Povedal a prišiel ku mne. Rýchlo ma vtiahol do objatia a zotrel slzy.

"Ja som myslela že....." Nedopovedala som, nedokázala som to, ale on dobre vedel na čo narážam, pretože všetko čo sa dialo videl. Hladkal ma po chrbte zatiaľ čo starenka opatrne vybrala rastlinu a než som sa nazdala niečo s ňou robila. Potrhala ju a ja som vyvalila oči. Už som sa chystala niečo povedať no zrazu to dala do pohára a zaliala to vodou so zvláštnou farbou.

"Na dieťa moje vypi to!" Prikázala a Trevor sa na ňu otočil. Bolo na ňom vidno že je slabí, lebo mal kruhy pod očami a strašne bol horúci keď sme sa objímali. Zobral si pohár a vypil to čo tam dala.

"Za 24 hodín by mal byť fit ako rybička." Povedala starenka a usmiala sa. Ja som jej úsmev vrátila a Trevor sa pobral do auta. No mňa starenka ešte zachytila.

"Dieťa moje, potrebujem s vami sa ešte niekedy porozprávať." Povedala starenka.

"Príďte k nám do svorky, radi vás prijmeme." Povedala som a usmiala som sa.

"Ďakujem veľmi pekne, bude mi potešením." Povedala a usmiala sa. Vybrala som sa za Trevorom a ten sedel za volantom. No všimla som si že zaspal. No super. Otvorila som dvere a snažila sa ho vytiahnuť von no ja nemotorná, veď to poznáte, zvalil sa na mňa a tak som spadla na zem.

"Do riti." Povedala som potichu a zrazu som započula smiech.

"Netreba pomôcť?" Opýtala sa Laura a ja som prekrútila očami. No pomoc som potrebovala.

"Ok." Povedala som. Prišiel potom ten jej, mimochodom stále neviem ako sa volá, a pomohol mi ho dať na zadné sedadlá. Naposledy som sa naňho pozrela a dala mu pusu na čelo. Poďakovala som tomu týpkovi za pomoc a vybrali sme sa späť do našej svorky spolu so strážami.

Keď sme dorazili do svorky nastal ďalší problém, ako ho odvliecť do izby. Strážca si všimol ako rozmýšľam a pristúpil bližšie.

"Deje sa niečo vaša výsosť?" Opýtal sa a ja som myslela že to oslovenie asi zakážem. Bože sa cítim ako kráľovná.

Veď aj si.

Napomenula Maddie a ja som sa zasmiala. To isto! Odpovedala som a ona sa zasmiala tiež.

"Zavoláte mi prosím Victora a Adama?" Opýtala som sa.

"Samozrejme, vaše prianie je mi rozkazom." Dopovedal a zmizol. O malú chvíľu už prišli obaja.

"Čo sa deje?" Opýtal sa a videla som v ich očiach strach.

"Musíte mi pomôcť toto moje veľké hovado odniesť do hradu." Povedala som na zasmiala sa. Oni pozreli nechápavo no hneď keď nazreli do auta pochopili.

"To by nemal byť problém." Povedali a zobrali ho na ruky. Keď ho odniesli do izby tak som povedala že ďalej to už zvládnem. No zabudla som na niečo. A to že ho budem musieť vyzliecť a prezliecť.

Uuuuu to bude krásny pohľad!

Povedal môj vlk a ja som vážne oľutovala to čo som povedala že to ďalej zvládnem.