TWISTED //h.s. [SK TRANSLATE]

1. časť

"Dobre, Kim, mala si pravdu. Prší tu.. a poriadne." Povedala som hlasno do telefónu so snahou rozprávať cez silný dážď. Pevne som držala rúčku môjho dáždnika. Bola mi zima, silný dážď s neúprosným vetrom sa ma stále snažili zraziť. Mala som si dať šálku kávy a zostať tam, kde som bola, keď táto náhodná búrka prišla s plnou silou.

Rozhodla som sa zabudnúť na kávu a išla som späť do môjho bytu. Bolo to zrovna, keď jedna s mojích dobrých kamarátok, Kimberly, zavolala.

"Môžem povedať." Odpovedala a ja som sa namáhala aby som ju počula. Moje zuby sa začali drkotať; moje celé telo mrzlo.

"Zavolám ti späť, keď prídem domov." Sľúbila som, neschopná počuť jej odpoveď keď nadomnou silno zahrmelo. Trochu som nadskočila a rýchlo prebehla ulicu, aby som sa dostala na druhú stranu. Kráčala som rýchlo dolu po ulici a bojovne držala dáždnik hore proti vetru. Vďaka nemilosrdnému dažďu som sotva mohla poznať krajinu okolo mňa.

Dala som môj mobil bezpečne do peňaženky, snažiac sa udržať ho v suchu.

Avšak, prešla chvíľa, kým mi voda postriekala tvár. Rýchlo som sa zastavila a premýšľala, ako sa voda dostala skrz dáždnik.

Na moje zdesenie, zbadala som veľkú dieru. Potichu som zanadávala a zložila dáždnik, moje telo bolo celé premočené behom niekoľkých sekúnd. Pohľadom som hľadala nejaký druh prístrešku a po mojej lavici som uvidela postrannú uličku. Vbehla som do nej a vydýchla som úľavou, keď som necítila žiadny dážď ani vietor. So zatvorenými očami som sa oprela o stenu, ťažko díchajúc a rozklepaná.

Bola som v bezpečí. Na teraz.

Mohla som tu zostať, dokým búrka neprestane. Pozerala som sa dolu na moje oblečenie. Musela som mať šaty, aby som sa stretla s jednou z mojich kamarátok, ktorá ma pozvala. Volala sa Francine a žila tu v Londýne celý život. Užila som si skvelý čas s ňou a jej priateľmi.

Avšak, tie šaty, ktoré som mala na sebe, boli biele, takže teraz boli úplne priestivné.Zaškrípala som zubami frustráciou a nevedomky skrížila ruky cez hrudník.

"Teraz to nerob." Hlas bol priamo predomnou. Áno, priamo predomnou.Moje oči sa rozšírili a ja som sa narovnala, držiac moje ruky tam, kde boli.

Moje oči hľadali v tme, ale nič nenašli.

A potom, z ničoho nič, sa zdalo, že sa temnota pohla.

Myslela som, že to bola len moja predstava, pokiaľ svetlo nepreblesklo cez oblohu, osvetlujúc všetko na krátku sekundu. Videla som pred sebou stáť muža a letmo som zahliadla kučeravé vlasy. Potom bolo opäť všetko tmavé, keď udrel hrom. Natlačila som sa viac k stene za mnou a musela som sa priznať, že som bola trochu vyvedená z miery tým, čo som práve videla.

"M-Môžem ti nejako pomôcť?" Opýtala som sa roztrasene. Bolo veľmi ťažké hovoriť zreteľne, keď sa moje zuby drkotaly.

"Si tu nová?" Hlas pokračoval. Mal hlboký, chrapľavý hlas s britským prízvukom. Pižmúrila som oči v snahe zahliadnúť ho.

"Áno, som tu nová." Odpovedala som, vidiac len temnotu

"Dobre, mala by si niečo vedieť." Jeho hlas poslal chvenie dolu po mojej chrbtici. Nechápala som - prečo na mňa mal taký efekt?
Pozrela som sa mimo uličku. Dážď už pomaly ustupoval. Vyzeralo to, že zachvíľu lejak prejde na mrholenie.

Odložila som dáždnik na zem a čakala na neho, kým bude pokračovať.

Ale keď prehovoril, jeho hlas znel tesne vedľa mňa, ako hovoril priamo do môjho ucha.