TWISTED //h.s. [SK TRANSLATE]

4. časť

Zastavili sme pred niekoľko poschodovou, schátranú budovou, ktorá vyzerala, že sotva stojí. Niektoré steny boli prepadnuté; tehly boli staré a opotrebované.

Sedela som medzi tými dvoma mužmi, ktorí boli po celý čas absolútne ticho. Snažila som upokojiť samú seba počas tých pár minút jazdy, ale napriek môjmu úsiliu, nohy sa mi stále triasli. Vedela som, že si všimli, že sa klopem, ale nič nepovedali.

Keď auto zastavilo, otvorili dvere a vystúpili. Nasledovala som toho blonďavého muža, vzala som si moment na to, aby som sa rozhliadla okolo, keď som si stúpla na zem.

Nikdy predtým som nebola v ... tejto časti mesta.

Všetky budovy vyzerali rovnako ako tá, pred ktorou sme práve stáli. Bolo to, ako keby sme kráčali opusteným mestom počas apokalypsy. Napoly som očakávala, že uvidím zombie bežiaceho za roh. Ako som sa pozerala okolo, dýchala som hlboko a stabilne. Všimla som si, že tu neboli absolútne žiadni chodci. Táto oblasť bola kompletne opustená. Všetko vyzeralo ... mŕtvo. Teda aspoň z toho, čo som videla.

Mohla som cítiť prítomnosť ďalších ľudí, s najväčšou pravdepodobnosťou boli schovaní v budovách, aby som ich nevidela. Bolo úplne jasné, že jediní ľudia, ktorí by sem prišli, by nechceli nič dobré.

Toto bolo horšie ako 8-míla.

"Poďme." hnedovlasý muž ma zrazu chytil za rameno a tlačil ma smerom k budove. On a ten blondiak na mňa pozerali s očakávaním.

Hodila som na nich škaredý pohľad a kráčala cez šedivú trávu, blížiac sa k budove. Ani vzduch okolo nás nebol cítiť sviežosťou.

Zastavila som, keď som prišla k dverám a čakala na tých dvoch mužov, až vkročia dovnútra. Blondiak otvoril a vstúpil. Ja som ho nasledovala a musela som namáhať oči, aby som niečo videla, kvôli absolútnej tme. Títo muži žili v tme alebo tak niečo?

Sú to upíri?

Okay, teraz som premýšľala úplne nelogicky. Musela som držať sama seba.

Zadržiavala som dych, bez toho aby som si to uvedomovala. Nasledovala som kroky predo mnou. Dvere za mnou sa zavreli a všetci sme sa ocitli v náhlej tme. Toľko som sa snažila zaostriť okolo hemžiacej sa tmy, ale nevidela som dokonca ani svoju ruku pred tvárou. A tí dvaja muži sa tu pohybovali, ako keby to pre nich nič nebolo.

"Tak poď!" predniesol ten za mnou, jeho dych ovieval môj krk zozadu. "Ponáhľaj sa! My nemáme celý deň!"

"Nič nevidím." povedala som slabo, bojac sa zvýšiť hlas. Čo bolo v tej tme?

"Nasleduj Nialla." Hlas prikázal netrpezlivo." Som hneď za tebou. "

Zastavila som sa, keď ma môj strach ovládal. Vypustila som hlboký povzdych, keď moje pľúca začali horieť od nedostatku vzduchu.

Kroky sa zastavili predo mnou.

"Poď." Blondiak - Niall, zašepkal v tme, takmer jemne. Yeah. Ten muž, ktorý práve odtiahol niekoho do uličky, hovoril jemne. "Tu nič nie je."

Moje brucho začalo neochotne víriť nervy a moje nohy sa začali veľmi pomaly pohybovať smerom dopredu. Predo mnou som počula Nialla šúchať nohami a v sekundách som ho nasledovala v pomalom tempe. Robila som detské krôčiky. Postupne som si zvykala na tmu, aj keď som nikdy predtým takú nevidela. Vyzeralo to nenormálne; prázdnota, ako keby v nej naozaj nič nebolo.