TWISTED //h.s. [SK TRANSLATE]

2. časť

"A čo polícia?" Spýtala som sa ľahko zhrozená. Začala som pociťovať závraty. Bol to nejaký druh sna? "Nemôžeme im povedať o -"

Francine sa len zasmiala a zatriasla hlavou. Keď som ju začula, prestala som hovoriť.

"Polícia nemôže nič urobiť." Francine povedala vecne. "Polícia je z nich vydesená, Claire. Oni nebudú zasahovať do žiadneho z ich obchodov."

"Prečo nie?" Trochu som sa vzpriamila, ako som zvonka začula naraziť vietor do stien domu. "Sú to policajti - je to ich povinnosť chrániť nás pred ľuďmi ako sú oni." Pri najmenšom, takto to bolo v Amerike. Spomínam si, ako som navštevovala veľké mestá, kde gangy boli dobre známe, ale polícia vždy bojovala proti nim, pre dobro občanov. Čo robí tento gang tak odlišným? A ako sa ich polícia môže báť?

"Nie sú to ľudia," Fran hundrala temne.

"Majú tlčúce srdce," na tom som trvala. "Sú to ľudia."

Pozrela sa na mňa. "Ty ich obhajuješ?"

"To, čo hovorím, je len to, že oni jednoducho nemôžu" vládnuť " tomuto mestu! To je nemožné."

"Ty to nechápeš." Franin hlas bol tichý. "Jednoducho tomu nerozumieš. Ja neviem, čo to je, ale ... je tu niečo, čo ich nerobí normálnymi."

Pozerala som na ňu. "Fran? Oni ti niekedy ... ublížili?"

Francine sa smutne pozerala nadol na jej nohy. "Nie, nikdy mi nič neurobili. Nikdy som s nimi nehovorila. Ale videla som veci, ktoré spôsobili." Všimla som si, že ľahko plakala. Slabo sa usmiala a utrela si slzy. "Vyťahujú ľudí z ulice, Claire, za bieleho dňa. Oni jednoducho prídu z uličiek a zatiahnu ich do nich, buď ich zabijú alebo ... horšie."

Zalapala som po dychu, zakrývajúci si ústa rukou. Nie ... tento druh vecí sa proste nedeje ... správne?

"Ľudia ich nepočujú?" spýtala som sa potichu.

Francine ľahko zatriasla hlavou. "Nikto nepomôže. Proste sa pozrú preč. Príliš sa ich boja na to, aby zasiahli."

Mala som slzy v očiach. Hundrúc, prikrčila som sa na pohovke, príliš zdrvená na to, aby som mohla sedieť poriadne.

"Nie ... toto nie je reálne ... toto nemôže byť reálne. Ľudia jednoducho nerobia veci ako toto. Ľudia nesledujú iných ľudí, ktorí sú stiahnutí z ulice, bez toho aby niečo urobili. To nie je správne."

"Všetci vieme, že to nie je správne," Fran povedala zlomene. "Ale oni nás zabijú."

Zavrela som oči, spomínajúc na Harryho hlas v temnote.

"Bola som s ním. Mohol ma zabiť. Bolo by to tak jednoduché, keďže bola taká tma."

"Nemôžem uveriť, že si šla do postrannej uličky."

"Iba som sa snažila utiecť pred dažďom." Moje telo sa začalo strašne triasť. "Bola som od neho centimetre, Fran. O - On ma mohol zabiť."

"Ale z nejakého dôvodu to neurobil," Fran predniesla ťažko. "Má o teba záujem, toho sa bojím." Pozrela sa smerom k svojmu izbe. "Jeho bunda je tu."

"Takže?"

"To je znamenie. Príde si pre teba." Fran náhle vstala a kráčala do svojej izby. Vrátila sa späť s jeho bundou, držala ju ďaleko od seba, ako keby bola otrávená alebo odporne smrdela.

"Fran," vydýchla som s pocitom, že budem mať každú chvíľou panický záchvat, "Prestaň ... prosím. Desíš ma. Toto je jednoducho moc."

"Môžeš tu zostať cez noc," ponúkla mi Francine a zahodila bundu na zem. "Ráno niečo vymyslíme."