TWISTED //h.s. [SK TRANSLATE]

11. časť

"Nie!" vykríkla som znenazdajky a Harryho oči sa prekvapene rozšírili z môjho náhleho výbuchu. Chytila ​​som sa príležitosti vymaniť sa z jeho zovretia, nestrácala som čas a otočila sa na podpätku a začala utekať. Urobila som chybu, že som neutekala späť, odkiaľ som prišla a namiesto toho som sa vydala chodbou doľava.

Ako som naslepo bežala širokou chodbou, moje kroky sa ozývali po celom, zdanlivo prázdnom, dome. Boli tu dvere po oboch stranách chodby, ale okamžite som predpokladala, že to sú spálne. V tomto okamihu mi srdce búšilo tak hlasno, že všetko, čo som mohla počuť, bol jeho tlkot. Nemohla som odhadnúť, či ma Harry prenasleduje alebo nie.

Všetko, čo som vedela, bolo to, že musím chrániť sama seba.

Musí tu byť nejaký spôsob, ako sa odtiaľto dostať, že áno? A akonáhle ho nájdem, utečiem. Potom by som vyriešila všetko zvonku.

Skoro sa mi pošmykla noha, ako som rýchlo zastavila a vrhla sa preč cez posledné dvere vpravo. Bola som donútená sa zastaviť, keď som stála tvárou tvár úplnej tme a uvidela schody potiahnuté bielym kobercom vedúce nadol. Zahryzla som sa do spodnej pery, keď som sa stretla s týmto zádrheľom na ceste, v rozpore s tým, či by som mala riskovať sa otočiť alebo ...

Seriem na to.

Bezmyšlienkovite som začala ponáhľať dole po schodoch, ruky vyhľadávali pozdĺž steny vypínač. Keď som bola v spodnej časti schodov, úplne som sa zastavila, môj dych sa zdvihol, ako som horúčkovito hľadala spínač.

"No tak, no tak," zašepkala som a snažila sa zostať pokojná, ako to len šlo. Zrovna som strácala nádej, keď moja ruka našla spínač svetla a ja ho zapla.

Stála som vo veľkej, prázdnej miestnosti. Bola kompletne prázdna. Steny boli holé a prosté, matne biele, zatiaľ čo na podlahe bol bohatý, bielo sfarbený koberec. Trochu zmätene som tam stála, kým som nemala taký tajuplný pocit, ktorý ma pohltil.

Aj napriek tomu, že miestnosť bola prázdna, atmosféra nebola.

Keď moje oči preskúmávali miestnosť, na pažiach sa mi urobila husia koža. Urobila som pár krokov smerom doprostred miestnosti a kontrolovala každú hranu miestnosti. Celé moje telo stuhlo v čistom strachu, ako som cítila dôležitosť miestnosti.

A vtedy som uvidela škvrnu na podlahe.

Škvrna uprostred miestnosti.

Bola to obrovská, tmavo červená škvrna. Pozerala som na nej s novo nájdenou hrôzou, moja ústa boli dokorán, keď som si uvedomila, čo tá škvrna je.

Krv.

Škvrna sa zdala byť zažratá a obklopovali ju malé kvapky. Vyzeralo to, ako by sem malý chlapec doniesol vedro farby a vylial ju priamo na tomto mieste. Ale ja som vedela, že to tento prípad nie je.

Kde to sakra som?

Bola som v nejakom horore? Videla som to na vlastné oči?

Mala som pocit, že budem zvracať a prinútila som sa odvrátiť sa od škvrny. A potom moje oči spočinuli na Harrym, ktorý tam stál a uprene na mňa hľadel. Nevyzeral nahnevane alebo rozrušene; mal maskovaný výraz, len ma sledoval.

"H - Harry," vysúkal som zo seba, môj žalúdok sa zvieral. "Čo sa tu stalo?"

Harry nevyzeral, že by ho tá škvrna obťažovala. Pozeral na mňa ešte pár sekúnd, než konečne prehovoril. A keď hovoril, bol tichý a pokojný.

"Naozaj to chceš vedieť?"

Nie, nechcem to vedieť. Myslím, že budem zvracať.

Pevne som sama seba objala, zisťujúc, že každou sekundou je zložitejšie udržať sa na nohách. Svet okolo mňa sa nakláňal a celkovo bol neustále v pohybe. A tá červená škvrna sa mi zažrala do mysle - navždy.