TWISTED //h.s. [SK TRANSLATE]

26. časť

Keď som bola dieťa, matka mi vždy hovorievala, že bojovať je zbytočné. Vždy tvrdila, že to je pre ľudí, ktorí nemajú žiadnu sebakontrolu nad svojím správaním.

Zakaždým mi hovorila, že ak ma niekto udrie, tak mám proste jednoducho odísť a vyriešiť problém s pokojnou hlavou. Hovorievala, že bojovanie nikdy nič nevyrieši; len sa to oveľa zhorší.

Prvýkrát mi to začala hovoriť, keď som sa jedného dňa dostala do ťažkostí v škole. Rada by som povedala, že to bolo, keď som bola v prvej triede, ale možno sa to stalo, keď som bola v škôlke. Bolo tam dievča, ktorá si neustále vyberala ľudí - vybrala si chlapca, ktorý sa špáral v nose alebo si vybrala babu, ktorá mala "divný" úsmev. Neustále rozpútavala hádky. Samozrejme, že ona si nikdy nevybrala mňa. V triede som sedela pri jej stole, ale vždy som bola zabraná do akejkoľvek práce, ktorú nám učiteľ pridelil, takže ona sa už na mňa druhýkrát nepozrela.

Ale celý svoj život som proti šikanovaniu. Nevydržala by som sa na to pozerať. Kvôli tomuto dievčaťu vo mne vzrástol silný odpor k ľuďom, ktorí ubližovali slabším.

Musela som ju sledovať, ako zosmiešňovala chlapca, ktorý mal zakaždým nádchu, pretože jeho rodičia nemali peniaze na to, aby mu dopriali poriadnu liečbu a bolo to príliš trápne, neustále chodiť po triede a žiadať o vreckovku. Sledovala som ju, ako zosmiešňovala dievča, ktorá mala mentálny problém a mala ten "zvláštne" rozšírený úsmev. Videla som, ako jej slová hlboko ovplyvňovali tieto deti. Tiež som vedela, že ona sa nestarala o to, ako ich jej kruté a grobianské slová trápia.

Bola to kráľovná. Nebola krásna - bolo to len dieťa - ale z nejakého dôvodu, mala neustálu a zúfalú potrebu nachádzať chyby na ľuďoch okolo nej. A namiesto toho, aby hľadala krásu, ona videla nedokonalosti.

Jedného dňa stočila svoju krutú pozornosť na mňa.

Išli sme v rade za učiteľom, pravdepodobne na obed. Ona išla za mnou a spýtala sa ma na moje topánky.

"Vyzerajú ako chlapčenské topánky." premýšľala nahlas, bez toho aby sa obťažovala stíšiť hlas. "Máš brata?"

Určite som vedela, že to nie sú chlapčenské topánky. Moja matka nemala záujem mi kúpiť topánky, ktoré sa ligotali, alebo na nich bola usmievavá Barbie. Nič z môjho oblečenia nemalo nič také - vždy som nosila prosté tričká, sukne a jeany.

"Nemám brata." odpovedala som stroho.

"Tak prečo nosíš chlapčenské topánky?"

"Nie sú to chlapčenské topánky."

"Ale áno, sú. Vidíš ten obrázok na zadnej strane? Môj otec si kupuje topánky s touto značkou."

Moja tvár sčervenala, keď sa na nás chlapec predo mnou spýtavo otočil cez rameno.

"Je tvoj otec chudobný?" vytváralo dievča nátlak. "Nemôže si dovoliť ti kúpiť dievčenské topánky?"

Moja tvár očervenela ešte viac, keď som začula, ako sa jedna z jej kamarátok pochechtává. Zlosť, kontrolovaná zlosť mnou prešla, ale však, pokračovala som v chôdzi. Snažila som sa ju čo najviac ignorovať.

"Môj otec mi kúpi všetko, čo chcem." dievča pokračovala dôležito. "Nedávno mi kúpil bábiku, ktorá dokáže napodobniť môj hlas." Niektoré dievčatá si nad tým túžobne vzdychli. "Tiež mi kupuje veľa topánok. Milujem topánky. A zvlášť tie, ktoré majú Barbie na bočnej strane. Vieš, čo to je, Claire?"

Predstavovala som si ju, ako si robí srandu z ľudí. Videla som tú bolesť v ich tvárach. Moje ruky sa utiahli do pevných pästí a ja som sa zúfalo snažila ovládať svoj hnev, snažiac sa nevnímať jej hlas.