TWISTED //h.s. [SK TRANSLATE]

12. časť

Harryho jemné a takmer nepočuteľné dýchanie bolo všetko, čo som počula, keď som ležala na posteli s pohľadom upretým do stropu; moje oči boli dokorán otvorené v temnote, ktorá nás obklopovala. V izbe bola kompletná tma. Ležala som tam snáď hodinu, neschopná zaspať, keď Harry vedľa mňa upadol do hlbokého spánku.

Cítila som teplo z jeho tela, aj keď sa ma nedotýkal. Úprimne povedané som očakávala, že ma znásilní alebo tak niečo. Ale to sa nestalo. Iba mi dal nejaké kúsky z jeho oblečenia, aby som mala čo na seba a povedal, že ideme spať. Naozaj som očakávala jeho pažu okolo môjho pása alebo jeho nohy dotýkajúce sa ma. Ale chyba, on bol na druhej strane postele a otočený na druhú stranu chrbtom ku mne.

Chvíľami bol Harry mätúci.

Nemohla som spať z dvoch dôvodov.

Prvé, bola som v Harryho dome. Kto sakra vie, čo by sa stalo, keby som zaspala? Harry by sa mohol prebudiť uprostred noci a rozhodnúť sa robiť niečo iné, čo by určite nebolo normálne, ako napríklad zabiť vlastného otca.

A za druhé som vo vnútri seba mala stále tú prekliatu kovovú vec. Zakaždým, keď som sa na posteli posunula, vo vnútri mňa sa vznietila vlna rozkoše a ja som musela zaťať zuby, frustrujúci pocit.

Takže som sa rozhodla počkať, než Harry zaspí. A až sa tak stane, tak budem smieť dostať tú vec preč zo mňa.

Keď som si bola istá, že zaspal, opatrne som sa zdvíhala z postele, kúsajíc si spodnú peru, keď sa tá vec vnútri ma presunula. Pohybovala som sa tak pomaly, ako som mohla, snažiac sa nezobudiť Harryho, a vstala som z postele. Mal obrovskú manželskú posteľ, ktorá mala veľmi hrubé prikrývky a veľké vankúše. Nachádzalo sa to v hornom poschodí jeho sídla.

Podišla som kúsok od postele a potichu som sa nadýchla predtým, než som dosiahla na svoje ženské miesta a hľadala povrázok k objektu. Zadržala som dych, keď som to začala vyťahovať, bolo to ako tampón. Spočiatku to nebolelo, ale ako sa to blížilo k vstupu, prešla mnou bolesť a ja sa musela pozastaviť, len aby som sa zbavila bolestivého pocitu.

Bolo to obrovské. Aspoň pre mňa.

Keď som to vytiahla, konečne som si oddýchla. V mojich rukách to bolo takmer ťažké. Trochu znechutená, omylom som tú vec pustila na podlahu s kobercom a stuhla som, opatrne som počúvala. Ale Harry sa neprebudil.

Teraz už som sa cítila oveľa lepšie, keď to bolo preč zo mňa. Po špičkách som došla k dverám od izby, rýchlo ich otvorila a vykĺzla do temnej chodby.

Okay. Toto je strašidelné.

Je tu aspoň jedno svetlo alebo boli všetky zhasnuté?

Poslepiačky som kráčala chodbou, napínala som uši, aby som začula každý zvuk a moje oči bojovali s hustou tmou. Vzduch bol chladný a mojej bosé nohy sa teraz stretávali s niečím, čo vyzeralo ako drevená podlaha.

Rukami som sa pridržiavala steny, aby som sa uistila, že do niečoho nenarazím. Pokračovala som v chôdzi cez túto tichú tmu, kým moje ruky neucítili dvere, ktoré som váhavo otvorila a ešte raz sa stretla s absolútnou tmou. Dúfala som, že to bola ďalšia chodba. Začala som ju prechádzať, zúfalo som hľadala nejaký druh okná pre akékoľvek svetlo Mesiaca - alebo čohokoľvek iného.

Ako som išla, myslela som na Harryho. Vyzeral ako veľmi komplikovaná osoba. Ale mohol byť niekto úplne bezcitný? Bola tu pre neho nejaká nádej alebo je jednoducho stratený prípad?

Spomenula som si, ako ubil toho muža na smrť a ľahko som sa zachvela, vyzeralo to, že sa vzduch ochladil. Potom som si spomenula, ako mi dal facku. Spomenula som si na prázdny pohľad v jeho očiach.