Soulmates

14. Rande, časť 2.

Vystúpili sme pred nejakou mne neznámou reštauráciou, do ktorej som ho nasledovala. Hneď ako som vošla dnu, pochopila som, že je to jedna z tých typických čínskych reštík.

„Vážne sa ideme najesť?" zamumlala som na postavu predo mnou.

Otočil sa a šibalsky pozdvihol jeden kútik úst.  „Na depresiu pomáha plný žalúdok."

Zamračila som sa.

„Lenže takto oblečená tu nemôžem byť a nemám so sebou peniaze." vyšla som narýchlo, nezobrala som si so sebou peňaženku a moja mikina a legíny mi neprišli ako správne oblečenie, ani len do čínskej reštaurácie. Vždy som na takéto miesta chodila nahodená. Záležalo mi na tom ako vyzerám.

Prevrátil nado mnou očami. „Hovoril som ti, že sa máš obliecť, to že ma neposlúchaš je tvoj problém. Plány kvôli tebe meniť nebudem."

„Nezabúdaj, že sme tu kvôli mne!" prekrížila som si ruky na hrudi.

Pokrčil ramenami „V rámci možností. Bol som hladný. Chcel som len spoločnosť."

„To si si teda vybral, ale že správnu spoločnosť." zaironizovala som. V prvom rade som tu ani vôbec nechcela ísť.

„Zabíjam dve muchy jednou ranou. Tebe so svojou úžasnou osobnosťou zlepším náladu a ja sa aspoň najem. A kráčaj konečne. Platím ja." otočil sa a mieril k voľnému pultu v rohu miestnosti.

A mne sa zase na tvári vyčaril úsmev. Správaním bol dosť podobný Noahovi. Ale tento mal očividne aspoň o mňa záujem. Inak by ma tu nebral.

„Ale toto nie je žiadne rande, jasné?" vysvetlila som hneď, ako som si sadla oproti nemu v boxe. Potrebovala som si to s ním vyjasniť. Nechcela som si s ním začínať. Nič iné okrem sexu.

„Bože chráň. Tlačíš moc na pílu, veď sa ani nepoznáme, čo ak si zlá v posteli? Nepôjdem na rande s nikým, kto môže byť v posteli totálne drevo." robil si srandu, ale neodpovedal na moju otázku.

„Cory!" upozornila som ho.

„Žartujem, preboha. Nie je to rande. Len pokec dvoch ľudí, čo si sem tam spolu zašukajú. Spokojná?"

Prikývla som a žiarivo sa naňho usmiala.

„Ty si fakt divná." skonštatoval, zatiaľ čo zo mňa nespúšťal oči.

„Robím čo môžem." žmurkla som naňho.

Zdesene sa zaksichtil. „Preboha, toto už nenamaľovaná nikdy nerob!"

Zasmiala som sa.

„Máš niečo do seba." skonštatoval. Asi sa mu páči rovnaký druh humoru ako mne. Prečo by aj nie, keď on sám ho medzi nami začal používať ako prvý. Ja som sa len naň chytila, pretože mi nerobí problém urobiť si zo seba srandu. Nedokázalo sa ma to dotknúť. Nemôže mi ublížiť, keď ma v skutočnosti nepozná. Ale keby to urobil Noah, bolo by to úplne iné.

Chytila som jedálny lístok do rúk a začala si ho prezerať. Do očí mi padli jarné rolky v ponuke a mala som jasno. Pohľad mi skĺzol nad okraj menu na Coryho, ktorý sa uvoľnene opieral o sedačku a celý čas ma pozoroval. Na lístok ani nesiahol.

„Ty už máš vybraté?" Odložila som lístok stranou.

Cory prikývol a chcel niečo povedať, no objavila sa pred nami servírka, ktorá až príliš dlho civela najprv na Coryho a potom na mňa.

„Ako vždy?" Cory prikývol a potom servírka upriamila svoj pohľad na mňa. A že to nebol práve príjemný pohľad, to asi pochopil každý. Mohla som vidieť pohŕdavosť, ktorá sa jej zračila v očiach, ale nestalo sa mi to prvý krát. I bez make upu a v Noahovej mikine som stále mala svoje sebavedomie vysoko na strope. Určite by ma nevystrašila, ani keby sa snažila trošku viac než teraz.

„Ja si dám jarné rolky a colu." Zapísala si moju objednávku a už už chcela odísť, keď si to na poslednú chvíľu rozmyslela a znovu sa otočila na mňa.

„Ty si Andrea alebo Hannah? Nejako strácam prehľad." Snažila sa ma zhodiť, že som len jedna z jeho mnohých. No zabúdala na jednu podstatnú vec. Mne o Coryho vôbec nešlo. Bola to len zhoda náhod, že som tu dnes skončila. Tou zhodou náhod bolo, že po mňa osobne prišiel až domov.

A ja sama som nebola žiadne neviniatko. Mňa len tak ľahko nezastraší. Žiarivo som sa na ňu usmiala, čo ju vyviedlo trošku z miery. Oprela som sa koketne lakťami o stôl, čo asi teraz, keď som nenamaľovaná, nemalo taký stopercentný účinok ako obyčajne. No musela som pracovať s tým, čo som mala.

Rovnako okato som ju pozorovala. Nebola škaredá, len čierne vlasy sa mi osobne na väčšine babách moc nepáčili. Nie každá mala tvár na to, aby sa jej hodili. A hlavne, bola to farba Biankiných vlasov. Už len preto som tú farbu neznášala.

„Mia, sklapni!" Skoro výhražne odsekol Cory. Ale ona ho ignorovala. Len ma naďalej prebodávala pohľadom. Ukazovala mi, že toto je jej územie. Nie moje.

„Mia, som Lexi." stále som sa na ňu žiarivo usmievala. „Spávame spolu už nejaký ten piatok. Možno by bolo treba rozšíriť ten jeho zoznam. A mohli by ste mi prosím už doniesť tú colu? Som smädná, ďakujem." Potrebovala som ju vrátiť na jej miesto. Bola to servírka, nemala sa čo navážať do zákazníka, ani keď očividne mala niečo s chalanom, ktorý bol práve mojou spoločnosťou. Otázkou bolo, prečo ma tu vzal, keď tu pracovala baba, s ktorou evidentne niečo mal. No určite by som sa ho to nespýtala. Zas až tak ma to nezaujímalo.

Usmiala som sa sladko na Coryho a pozorovala ho, pokým Mia naštvane neodišla. Cory nado mnou len krútil hlavou a mikalo mu kútikmi.

„Tvoja bývalka? Hádam mi nenapľuje do jedla." povedala som zamyslene, na čo vzápätí Cory vybuchol od smiechu a začal sa na celú reštauráciu hlasno smiať.

Mal pravdu, vážne mi pomohol zabudnúť na moju depresiu z Noaha.