Soulmates

36. Sklamali ste ma.

„Nebudem klamať," spustila mama, ktorá si nás po vypití celej fľaše vína zavolala do jedálne na pokec. A asi ani nemusím vysvetľovať, že celý čas sme boli ako na ihlách, „chcem, aby ste to ukončili. Dokonca ma napadlo vás rozdeliť. Ale nedokážem to, pretože obaja ste moji. Nemám srdce na to, aby som jedného z vás stratila. A pravdepodobne aj keby som vás rozdelila, natruc by ste sa k sebe vrátili hneď, ako by si dovŕšila osemnásť, lebo legálne by som už nebola tvoj opatrovník a stratila by som vás oboch." Povedala a ja som skoro ani nedýchala. Srdce mi išlo vyletieť z hrude. Čo to teda znamenalo? Dovolí nám byť spolu?

„Som na vás naštvaná! Ani si neviete predstaviť ako! Ale ste moja jediná rodina. Preto sa vás pýtam. Neklamte mi a povedzte mi pravdivo! Ozaj sa milujete alebo to je len nejaké pubertiacke hormonálne popudenie?"

V rovnakej chvíli sme s Noahom vyhľadali svoje ruky. Doteraz sme sa nedržali. Nechceli sme ju totižto provokovať, ale práve teraz sme znovu potrebovali oporu v tom druhom. Na to čo malo nastať.

„Milujeme sa. Myslíme to smrteľne vážne." Povedala som za nás presvedčene.

Mama si povzdychla.

„Nechcem vás v tom podporovať. Ale viem, že aj keby vám to zakážem budete to robiť ako doteraz, potajme. Preto chcem pravidlá!"

Moje srdce práve infarktovalo po všetkých tých informáciách. Pretože toto som popravde po dnešku nečakala. Ona nám nezakázala byť spolu. Nepodporila nás, ale nezakázala nám to.

„Nepovieme to babke. Odteraz žiadne prespávanie u seba v posteliach! Dvere od vašich izieb budú vždy otvorené! O súkromie ste prišli! Už žiaden sex pod mojou strechou!" Zarazila sa a po chvíli sa začala mierne smiať ako šibnutá. Nechápavo sme ju pozorovali, nevedeli sme prečo sa smeje v takejto situácii. Určite v tom mala prsty opitosť. „Chcela som vám dať domáce väzenie, ale asi toto vynechám... Vaši kamaráti o tom vedia?" pri poslednej otázke do nás znovu zabodla svoj pohľad.

Obaja sme začali krútiť záporne hlavami. A obaja sme sa snažili zadržať úsmev, ktorý sa dral, po jej monológu, na povrch. Pretože konečne sa dostavila vytúžená úľava. No tento rozhovor ešte nekončil.

Prikývla. Skôr pre seba.

„Berieš tabletky?" spýtala sa po chvíli a ja som vypúlila oči. Najprv som nevedela, či tú otázku myslí vážne. Nikdy som s ňou neviedla rozhovor ani len o sexe. Podľa mňa si pred dneškom myslela, že som stále panna. Veď pred ňou som ani roky nemala frajera.

Prikývla som hanblivo.

Mama viditeľne vydýchla zadržovaný vzduch z pľúc, ale potom sa zamračila. „Ako si si ich vybavila?"

„Podpísala si mi informovaný súhlas rodiča." Priznala som. Bála som sa to povedať, ale musela som. Už bolo dosť tajomstiev medzi nami. Ďalšie klamstvo by nám len uškodilo.

Zhrozila sa. „Kedy?"

„Pred rokom a pol." Priznala som znovu, tentokrát znovu potichu.

„To tak dlho ste už spolu?"

Prikývli sme. Ťahali sme to spolu už omnoho dlhšie. Ale niektoré veci je predsa len stále dobré zamlčať. Pre dobro všetkých. Niekedy v budúcnosti sa jej možno skutočne úprimne priznáme. Keď na to bude pripravená.

Mama krútila neveriaci hlavou. „Ako mi to mohlo ujsť."

Znovu sa napila zo svojho pohára vína, ktorý dopila celý na jeden hlt. Už viem po kom som to zdedila.

„Sklamali ste ma. Ozaj ste ma sklamali. Bude trvať, pokým vám to odpustím. Teraz ma nechajte! Nechcem vás teraz vidieť!" Vyhnala nás.

Poslušne sme prikývli a postavili sa, ale predtým než sme mohli odísť, nás znovu zastavila. „A nezabudnite nechať otvorené dvere! Chcem na vás vidieť."

Jej monológ nedával zmysel, negoval sa, ale bola opitá. Teraz by som sa jej nerozhodla odporovať. A prečo by aj, veď nám nezakázala byť spolu!

Prikývli sme len a vydali sa hore. Zase sme sa ocitli u mňa. No dvere sme vážne nechali otvorené. Nechceli sme ju radšej po dnešku viac provokovať.

No tento raz to už bolo iné ako pred dvoma hodinami. Tentokrát ma Noah hneď vtiahol do svojho objatia a rovnako silno som mu objatie opätovala. A po tom všetkom som sa v jeho náručí od radosti úprimne rozplakala, pretože až teraz mi konečne došlo, že sa mi vážne po veľmi dlhom čase uľavilo. Začala som si uvedomovať, že všetok ten tlak od toho tajenia sa konečne poľavil a zrazu som sa cítila voľná. Po štyroch rokoch to bolo konečne preč. Mama nikoho nevyhodila a nikoho sa nevzdala. Áno, hnevala sa. Ale bolo to pochopiteľné.

Klamali sme jej. Dôverovala nám a myslela si, že medzi nami dvoma je len čisto súrodenecký vzťah. Pod jej strechou sa provozoval sex a ona o ničom netušila. Veď Noahovi nechcela dovoliť prespávať ani len u Bianky. U Bianky! Prečo by ju tešilo, že sme my dvaja mali pravidelný sex a ešte v tomto dome počas jej dozoru? I keď na našu obranu, keď bola doma, tak často sme to spolu nerobili. Aj my sme sa báli, že by nás náhodou načapala.

Ale ten pocit voľnosti stál zato. Zrazu sa mi dýchalo omnoho ľahšie, než kedykoľvek predtým.

„Vieš, čo to znamená?" zamyslela som sa nahlas.

„Nevyhodila ma. Môžeme byť spolu." Oznámil Noah s úsmevom na perách. Cítila som, že sa usmieval. Aj z neho spadol ten obrovský balvan. Takúto reakciu sme nečakali ani jeden. Hlavne potom, v akej hroznej pozícii nás načapala.

„Je naštvaná. Ale ju to prejde." Usmievala som sa aj ja a stále rovnako silno ho objímala.

„Všetko bude už lepšie. Môžeme byť spolu a nemusíme sa tajiť." Zamýšľal sa ďalej Noah.

„Môžeme o nás povedať našim kamarátom. Ale ako zareagujú?" A zase som sa začala obávať. Ešte nebol úplne koniec tomu všetkému.

Zasmial sa ironicky. „Nie je to jedno? Kašľať na ich názor. Na nich nezáleží."

Mal svojim spôsobom pravdu. Najhlavnejšia bola mama. Ale na rozdiel od Noaha, som nechcela prísť o Jackie. Odhalenie nás pred ňou, bolo pre mňa rovnako ťažké, ako povedanie o nás mame. No v jednom mal pravdu, ak nás nebude spolu rešpektovať, tak potom nemáme byť prečo naďalej kamarátky. Ja viem, bola by to moja chyba, kvôli mne by som o ňu prišla. Ale Noah mi vždy bude prednejší ako ona. A túžila som dať konečne svetu vedieť, že my dvaja sme skutočne spolu. Už žiadne skrývanie sa! Potrebovala som to dať pred všetkými von!

Svojim spôsobom mi vážne bolo jedno, čo si o nás pomyslia iní. Mama sa to naučí akceptovať. A oni sa budú musieť tiež. Inak, ako povedal Noah, nemajú v našom živote čo robiť.

„Máš pravdu." Prikývla som.

„Musíme to, ale stihnúť skôr, než začnú letné prázdniny." Dodala som po chvíli. Prázdniny mali začať o dva týždne. Chcela som to stihnúť preto, že ak by to neprijali, aspoň by sme mali čas na vysporiadanie sa s tým. Prvý krát som sa, ale netešila na leto. Dokázala som predpokladať, že nebude také príjemné, ako inokedy. S mamou na krku, ktorá sa bude celý čas snažiť držať nás od seba.

Súhlasil. Ani on to už nechcel naťahovať.

Zvesela ma podvihol v našom objatí a zatočil s nami. Bol šťastný a potreboval to dostať aj na povrch. Kvôli čomu som sa znovu žiarivo usmiala. Páčil sa mi šťastný Noah.

„Nemôžem uveriť, že je to už za nami." skonštatoval zvesela.

On sa najviac bál reakcie našej mami. No pre mňa to ešte stále nebolo celé za nami. Ale v jednom mal pravdu, najhoršie už za nami bolo.