Soulmates

30. Žiarlivá Lexi.

Pridávam novú časť trošku skôr, snáď sa bude rovnako páčiť💕

Noah a Bianka boli na škole oficiálne tabu, takže sa znovu samozrejme okolo Noaha začali motať baby ako po údenom.

A aj slepý by chápal, aká som z toho bola. Niežeby som mu neverila, ale žiarlila som rovnako. Dobre priznávam, neverila som mu. Veď sa len prednedávnom zmenil a všetko si uvedomil. Stále o nás nikto nevedel. Stále nezmizol medzi nami ten najviac dôležitý otáznik nášho vzťahu. Ako dáme verejnosti vedieť, že sme spolu. Nechceli sme to svojim spôsobom ani jeden z nás. Nevedeli sme, ako by zareagovali napríklad takí naši kamaráti a čo horšie, naša mama. Čo by na to povedala ona?

Ale práve teraz som si nemohla pomôcť. Nabaľovala ho Kristin. Pozorovala som ich od svojej skrinky. On si neuvedomoval, že s ním flirtuje. Normálne sa s ňou rozprával a aj z tejto vzdialenosti som mohla počuť, že jej vysvetľoval ako urobiť projekt na biológiu.

No aj tak som si nemohla pomôcť a neovládla som sa. Kristin pri ňom prehnane afektovala rukou a stále sa hrabala vo svojich hustých vlasoch. Preto som sa rozhodla zakročiť.

Nakráčala som si to k ním, preplietla si s Noahom prsty na ruke a začala ho ťahať preč od tej potenciálnej hrozby. Kristin na nás dvoch nechápavo hľadela a Noah? Ten sa smial. Na tvári mu pohrával obrovský žiarivý úsmev, ktorý by mohol konkurovať aj elektrárni.

Zašli sme za roh a zastavila som nás až keď sme boli dostatočne ďaleko od všetkých. Na chodbe, ktorá nikam okrem zamknutého školníkovho skladu neviedla.

„Prečo si ma uniesla?" pozdvihol jedno obočie. Stále sa však usmieval.

„Lebo ťa balila." Zamumlala som namosúrene.

„A preto si ma nenechala dohovoriť jej to?"

Prekrížila som si ruky na hrudi a nevedome nadula peru. Noah sa začal smiať ako šialený. Behom sekundy som bola vtiahnutá do jeho objatia.

„Pusti ma." Spierala som sa. Naštvala som sa naňho. Čo ma nechápal?

„Ani som nevedel, že flirtuje. Pýtala sa ma na projekt, to som ju mal poslať preč?" stále ma rovnako silno objímal v jeho náruči.

„Áno." Zašomrala som mu do ramena. Uškrnul sa, tentokrát nad mojou žiarlivosťou.

„Veď je to naša spolužiačka." Povedal, akoby nič.

„No a čo. Nemá sa s tebou čo rozprávať." Nemala som v pláne ustúpiť. Nepriznala by som si chybu. Nepriznala by som, že som žiarlila vlastne bezdôvodne.

„No okej. Nabudúce, keď sa ma niečo bude pýtať, tak jej ani neodpoviem, dobre?" Zamumlal sarkasticky.

„Dobre." Súhlasila som.

„Lexíí!" Zašomral trošku zúfalo, „Je to naša spolužiačka. Nemôžem ju ignorovať, aj keby som chcel."

Chcela som sa odtiahnuť, ale nepúšťal ma. Stále ma rovnako väznil v jeho objatí.

„Pusti ma!" Spierala som sa znovu, ale preňho to nemalo vôbec žiadny efekt. Prišla som mu skôr roztomilá, nie autoritatívna, aby ma vôbec poslúchol.

„Aby si mi urazená zdrhla? Ani náhodou." Protestoval nad mojou žiarlivosťou.

Povzdychol si.

„Koľkokrát to ešte musím zopakovať, aby si tomu uverila? Nemáš dôvod žiarliť na Kristin ani na iné. Niečo som ti sľúbil. Dobre vieš, že chcem len teba. Vedela si to omnoho skôr než ja sám... A videla si, že som sa s ňou rozprával len o projekte. Keby som to ozaj nemyslel vážne, tak ju balím." Predniesol monológ, ktorým ma zahrial pri srdci. Ja viem, že to myslel vážne. Ale potrebovala som tie slová počúvať stále. Ubezpečiť sa, či ešte stále platia. Preto som pravdepodobne hľadala dôvody, kedy by mi ich musel znovu zopakovať, lebo on na sladké reči moc nebol. A týmito slovami mi znovu vyčaril úsmev na mojej zamračenej tvári.