Soulmates

38. Vie to vaša mama?

Prišlo nám spravodlivé pozvať všetkých našich blízkych ľudí. Mama bola v práci. Takže sme informáciu, ktorá nám nadobro zmení život, mohli oznámiť aj u nás doma, za jej chrbtom. Za dva dni začínalo leto. Potrebovali sme už strhnúť poslednú náplasť. To, ale túto situáciu vôbec neuľahčovalo. Aj tak som mala srdce až v krku.

Najprv sme sa však museli opiť a hlavne sme čakali na správnu chvíľu. Dylan objímal Jackie. Nora sedela oproti ním a Brandon s Dylanom a Vicky sedeli o schodík vyššie. Boli sme na našej terase a všetci fajčili. Okrem nás dvoch a Jackie.

Pozreli sme na seba a obaja prikývli. Nastala tá chvíľa, všetci boli uvoľnení a zároveň pri zmysloch. Kopli sme do seba ďalší pohárik zlatistej tekutiny, na dodanie odvahy a postavili sa z našich miest. Potrebovali sme vidieť ich reakciu, keď im to konečne priznáme.

Noah sa nervózne poškrabal po hlave a vyhľadal moju ruku. Stisk som mu opätovala. Znovu sme si týmto dotykom dodávali odvahu, že spolu zvládneme všetko. Prežili sme mamu. Toto je už slabý odvar. Aspoň som dúfala.

Naša partia nás ignorovala dovtedy, pokým Noah nezakašľal, aby si uvoľnil hrdlo. Ja som stále nemala odvahu začať.

„Ľudia. Chceli by sme vám niečo povedať." povedal pevným hlasom Noah. Vôbec nepôsobil nervózne. Vyžarovala z neho autorita, aj keď mi ruku držal omnoho silnejšie, než zvyčajne. Pretože táto chvíľa mu tiež neprišla príjemná. 

Všetci sa na nás otočili. Našim spojeným rukám nevenovali žiadnu pozornosť.

„Čo sa tak vážne tvárite?" Uškrnul sa Dylan.

„Čo sa sťahujete?" skúsil Brandon so smiechom.

„O tom nežartuj!" spražila ho pohľadom Jackie. „Že sa nesťahujete?" spýtala sa s obavou.

Pokrútili sme hlavou. Naši kamaráti sa zamračili. Doteraz sa bavili, ale kvôli našim vážnym pohľadom prestali.

„Fakt nás mrzí, že sme vám to nepovedali skôr. Prosím vás, nenenáviďte nás za to. Mali sme svoje dôvody." Našla som odvahu prehovoriť.

„Je to náš život a ak to nebudete rešpektovať alebo vám to príde nechutné, tak je nám to ľúto. Ale nič na tom nezmeníme." Doplnil ma Noah.

„O čo ide?" spýtali sa nás jednohlasne.

„Ja a Noah – my. Ako to povedať." nervózne som sa zasmiala, „My spolu chodíme." Zamumlala som rýchlo. Hlas na mi jemne triasol a hneď ako som to dopovedala, Noah mi povzbudivo stisol ruku. 

Naši kamaráti sa začali smiať. Mysleli si, že si z nich robíme srandu. Ale hneď ako pochopili, že to myslíme vážne a nesmejeme sa, prestali.

„No to ma poser!" zamumlal šokovane Brandon, ako prvý. Všetci ostatní na nás hľadeli s otvorenými ústami.

„AKO?" spýtala sa rovnako šokovaná Jackie.

„Veď ste súrodenci!" ozvala sa Vicky.

Noah sa zamračil. „Nie sme praví súrodenci, preboha!" odsekol podráždene. Vytáčal ho tento argument. Už ho počul od tretieho človeka.

Všetci boli ticho a stále na nás rovnako okázalo hľadeli. Cítila som sa akoby som tu stála nahá a nebolo mi to príjemné. Toto napínavé ticho trvalo večnosť, pokým znovu neprehovorila Vicky.

„Aj tak je to nechutné!" Odvrkla znechutene. Tak práve jej to príde nechutné? Práve od nej som čakala trošku pochopenia, aj keď sme vlastne nikdy neboli pravé kamarátky. Skôr kamarátky z donútenia, ktoré zdieľali rovnakú povahu.