Soulmates

Epilóg

O dva roky neskôr:

„Ako môžeš mať tak veľa vecí?" pozastavoval sa nado mnou Noah, keď naložil poslednú krabicu do auta.

„Nie každý vyzerá nádherne hneď zrána." Odsekla som naspäť. Nie, že by som vyzerala ráno ako strašiak, ale mala som rada všetky svoje vlasové prípravky a kadejaké krémy. Ich jedinou nevýhodou bolo, že zaberali príliš veľa miesta. No Noahovi už nevadilo, že mi pätnásť minút vláčil veci do auta, pretože sa uškŕňal nad pochvalou jeho vzhľadu. Namyslenec jeden. Ešte, že viem čo naňho platí.

Vtiahol ma do objatia. „Netreba ti ich, páči sa mi aj, keď vyzeráš ako požutý banán."

Podvihla som pobavene obočie.

„Preboha, to je čo za strašná pochvala?" zakrútila nad nami hlavou mama, ktorá v rukách držala poslednú vec, ktorá bola súčasťou nášho sťahovania. Kvet do nášho internátneho bytu. Presadila si ho mama, ale ako som nás poznala určite nám do mesiaca zomrie. Ani jeden sme sa nevedeli starať o kvety.

„Mama, vážne? Prečo ten kvet? Čo nás nepoznáš?" spýtala som sa jej pochybovačne. Veď nám v detstve nikdy nechcela dovoliť ani rybičku. Teraz nám chce zveriť kvet?

Spražila ma pohľadom a položila ho na sedadlo vpredu. „Prestaň! Je to krásny kvet a zútulní vám to tam. Poviem Jackie, aby vám ho zalievala."

„Veď si ani nevidela náš byt." Oponovala som jej ďalej. Tú poznámku o Jackie som radšej ignorovala, lebo tá z toho kvetu bude nadšená. Spolu s Dylanom s nami mali bývať v zdieľanom byte. Vychádzalo nás to lacnejšie, keď budeme bývať všetci štyria spolu. A je lepšie bývať so svojimi najlepšími kamarátmi než s niekým cudzím.

„To je jedno. Prečo ste si, ale vybrali vysokú tak ďaleko odo mňa?" Tvárila sa smutno.

Podišla k nám a oboch nás vtiahla do medvedieho objala. „Čo tu budem bez vás robiť?" snažila sa nám hrať na city.

„To mesto sa nám páči." Priznal Noah. Bolo to naše vysnívané mesto, ktoré sme mali vybrané na život už veľmi veľa rokov. Mali sme naň len krásne spomienky, s obľúbenými podnikmi. Ani po našom priznaní pred všetkými sa nič nezmenilo. Stále sme sa tam chceli odsťahovať hlavne preto, lebo som neznášala pomerne dobre, že sa na nás určití ľudia doma pozerali cez prsty. No našťastie som mala Noaha.

„Neboj sa. Budeme chodiť na víkendy domov. A hocikedy nás môžeš prísť navštíviť." navrhla som jej.

Silnejšie nás stisla.

„A nie je to ani tak ďaleko. Po diaľnici sú to len dve hodiny cesty." Povedal Noah. To len vlakom to trvá vyše štyri hodiny.

„Len sa opovážte niekedy na víkend neprísť domov!"

Zasmiali sme sa na nej.

„Mala by si si niekoho nájsť. Nemôžeš zostať celý život sama." Poznamenala som, pretože som vedela svoje.

„Lexa!" okríkla ma naoko urazene mama. Nechcela pred nami riešiť jej milostný život.

„Lexi má pravdu. Mala by si si niekoho nájsť. Stále vyzeráš dobre a mala by si to využiť." Zastal sa ma aj Noah.

Mama ho ťapla po ramene. „Stačí mi, že mám vás dvoch. Nikoho iného nepotrebujem."

„Vážne? A čo ten Samuel, s ktorým si po nociach volávaš?" žiarivo som sa usmiala a ona sa na mňa šokovane pozrela.

„Ako o tom vieš?!" zhrozila sa.

Pozdvihla som jeden kútik úst do šibalského úsmevu. „Nie si až taká nenápadná, mama." Nevedela vôbec pred nami skrývať tajomstvá tak ako my s Noahom pred ňou.