Soulmates

24. „Mám city!"

Bff🦋💜: Grilovačka u Norinho frajera?

Nechcelo sa mi, ale potrebovala som sa odreagovať. Zatiaľ som stále pri všetkom myslela na Noaha. Potrebovala som sa spamätať. On sa správal, akoby si ničím podobným ako ja neprechádzal. S chalanmi v škole pokojne vtipkoval a smial sa. Bianka chodila pravidelne na návštevy, aspoň teda myslím, a ja som už týždeň neopúšťala izbu nikam inam než do školy.

Zamračila som sa. Toto už musí skončiť! Odpísala som Jackie.

Lexík💕💍: Ok, pls pošleš mi matiku na zajtra?

Bff 🦋💜: Ja som chcela od teba

Bff 🦋💜: Fuck.

Lexík💕💍: 😣 sme v riti

Bff 🦋💜: Noah nemá?

Bodnutie pri srdci. On si ich vždy urobil. Ale neodvážila som sa za ním ísť. Nie potom všetkom.

Zamračila som sa nad svojou logikou. Tak on mi zlomil srdce a ja si nezaslúžim od neho ako kompenzáciu aspoň tú prekliatu úlohu?

Vyskočila som z postele.

Otvorila som mu bez klopania dvere.

A strnula som v pohybe. Nečakala som, že sa mi naskytne takýto pohľad. Ležal na posteli a pozeral do steny. Vyzeral zlomene a vyčerpane zo života. Mal kruhy pod očami. Ako to, že som si ich predtým nevšimla? Všetky pocity, čo prežívali aj vo mne cítil pravdepodobne tiež.

Privrel oči a zhlboka dýchal. Ako keby sa snažil zadržiavať slzy. V rukách silno zvieral vankúš, akoby mu to mohlo pomôcť od bolesti. Pôsobil tak strašne osamelo.

Bolelo ma sledovať to.

Lámalo ma to na tisíc kúskov. Chcela som hneď za ním bežať a utešiť ho. I keď mi srdce stále stískala známa bolesť. Toto bolo silnejšie než ja. Môj prvý inštinkt, keď som bola v jeho prítomnosti.

Zbadal ma. Prekvapene zamrkal. Privrel oči a keď ich znovu otvoril, mohla som pozorovať ako sa jeho zlomený výraz mení na nečitateľnú masku. Akoby ho to čo bolo medzi nami vôbec nezasiahlo.

„Čo ti je?" vykĺzlo zo mňa skôr, než som to premyslela.

Zamračil sa.

„Nič. Čo potrebuješ?" povedal pevným hlasom a zmenil tému.

Mlčala som. Už som aj zabudla, prečo som tu vlastne prišla. Prišlo mi to úplne nepodstatné. Radšej som pozorovala jeho. No on sa tváril akoby som tu nebola. Prepaľoval pohľadom stenu.

„Máš už úlohu na matiku?" namáhavo som zo seba povedala.

„Nie. Pošlem ti ju, keď bude."

„Vďaka." Zamumlala som potichu. Nechcel sa so mnou rozprávať. Ale ja som si nemohla pomôcť. Keď som tu už bola, nechcela som odísť. Nemohla som sa prinútiť hýbať nohami a ísť preč.

„Je to kvôli Bianke?"

Zasmial sa. Akoby som povedala nejakú hlúposť. Keby si nevybral ju, aj by som povedala, že ho to pobavilo. Že som si myslela, že by sa trápil kvôli Bianke.

„Je to kvôli mne?" Vytušila som. No nemohla som sa prinútiť povedať to normálnym tónom. Hlas sa mi triasol. 

„Prečo vždy všetko obrátiš na seba?" podráždene odsekol a frustrovane si pod hlavu podložil vankúš, ktorý donedávna držal v náruči.