Dokážu sa tri bytosti navzájom milovať?
Losiela Dalenau je späť a vojna sa začala! Vo finále sa konečne nechala zlomiť. Nestihla sa ani spamätať z rodinného stretnutia a z toho, že si poštvala proti sebe všetkých priateľov, a už musí čeliť ďalšej p...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
MELISSA DALENAU
Keby jej niekto povedal, že bude ležať v náručí starodávneho kráľa upírov, asi by sa aj dokázala zasmiať a potom by toho idiota roztrhala na maličké kúsky a zožrala ho. Toto však bol fakt. Melissa sa opierala o jeho hruď, držala ho za pravú ruku a on ju škrabkal na ramene. Nechala sa opantávať jeho zvláštnou vôňou. Obaja boli celý špinavý od krvi, lenže nevyzeralo, že by im to vadilo. Hľadela na čierny baldachýn, ktorý sa nad nimi vynímal. Bola zaborená do mäkkého matracu. Spal? Mala nutkanie sa ho to opýtať. Predsa ešte nemala tú česť sa stretnúť s takýmto upírom. Lenže nechcela kaziť toto úžasné ticho, ktoré nastalo po neskutočnej slasti. Krals sa od nej ani nepohol. Ešte stále ju žral očami, ako keby bola jedna z tých krásnych. Skúmal jazvy, ktoré mala na tele a pýtal sa, ako k ním prišla. Melissa ho za to celkom aj obdivovala, sama seba videla len celú špinavú od krvi a nedokázala vnímať svoju pokožku. Niečo jej hovorilo, že by mala ísť zniesť zo sveta previnilca voči prírode, no načo? Bola nakŕmená, spokojná a keby to nevyznelo divne, najradšej by mrnčala.
„Tie kusance?" odvážila sa po dlhej dobe prerušiť ticho a zahľadela sa na svoju ruku. Otrela si trošku krv do Kralsových perín, dosť dúfala, že mu to nebude vadiť a zahľadela sa na značky, ktoré na nej zanechal. Krals ju pustil a radšej uchopil jej ruku, aby si ju mohol prezrieť.
„Hups?" vydal zo seba a znelo to skôr ako otázka. Melissa sa na neho pobavená pozrela. Mala množstvo jaziev, lenže niečo jej hovorilo, že stopy uhryznutia od upíra, by mohli niektorí anjeli považovať už za posledný klinec do jej hrobu. Záležalo však na tom? Ešte stále mala možnosť tých, ktorí sa odvážia na ňu zamračiť alebo ju súdiť, zožrať zaživa. „Netušil som, že sa až tak veľmi nekontrolujem," pripustil a usmial sa.
Melisse to nevadilo. Skôr vítala takúto spomienku, na ktorú sa bude môcť kedykoľvek pozrieť. Raz, keď bude niekde stratená a zatvorená v temnote, keď bude opäť sama, pretože všetci sa jej budú báť (alebo ich nedopatrením všetkých zabije), si spomenie na túto chvíľku, keď sa jej starý upír s tými najkrajšími očami nebál. Keby nemala aspoň nejakú značku, očividne by si myslela, že to bol len príliš krásny sen. Nechcela zabudnúť na dotyky, ktoré jej Krals venoval. Nezáležalo na tom, či to bolo falošné alebo pravé. Aspoň na moment bola zase pre niekoho ženou a nie len krvilačnou príšerou.
„Tvoje myšlienky sú šialene rýchle," zašomral si popod nos a pritiahol si ju bližšie do náručia. Čože?
„Vieš mi čítať myšlienky?" zvolala zdesene, pretože s niečím takým absolútne nepočítala. Bola by to zrada! To ju nemohol skôr varovať? Melissa pocítila, že sa začala červenať. Bola príšerou, lenže dokázala sa stále hanbiť za svoju hlúpu myseľ, ktorá mala patriť len jej. Srdce sa jej rýchlejšie rozbúchalo a pocítila svoje tesáky, ktoré chceli náhle niečo roztrhnúť.
„Nemusíš sa báť, neviem. Dokážem vnímať len tvoju nepokojnú myseľ, ktorá pracuje veľmi rýchlo. Slabším povahám by som vedel čítať myšlienky, lenže to nie je tvoj prípad. Škoda. Celkom by ma zaujímalo, čo ti práve behá po rozume," vydýchol. Bolo dobré, keď to nevedel. Nepotrebovala hlúpu ľútosť a ani počuť, že toto zblíženie pre neho znamenalo niečo viac. On nebol odkázaný na to, aby po nociach blúdil vo svojom tele a ničil tých hlupákov, ktorí nepočúvali.
