Dokážu sa tri bytosti navzájom milovať?
Losiela Dalenau je späť a vojna sa začala! Vo finále sa konečne nechala zlomiť. Nestihla sa ani spamätať z rodinného stretnutia a z toho, že si poštvala proti sebe všetkých priateľov, a už musí čeliť ďalšej p...
Hoppla! Dieses Bild entspricht nicht unseren inhaltlichen Richtlinien. Um mit dem Veröffentlichen fortfahren zu können, entferne es bitte oder lade ein anderes Bild hoch.
LOSIELA DALENAU
S Lucyilou sme sa ocitli pred naozaj nádherným a hlavne obrovským domom. Skôr by som ho mohla nazvať menším zámkom. Okolo nás boli kvety, ako keby nebola zima. Všetko bolo rozkvitnuté a započula som aj spev vtáčikov. Zdalo sa, že nie sme v ničote, v ktorej sa nachádzal len dom, pretože som v diaľke badala hory. „Tá ilúzia je perfektná," zašomrala si popod nos Lucyila, ktorá sa rukou dotkla kvetu, aby ho odtrhla.
„Ale aj tak to je desivé, skoro nikto tu nie je!" poznamenala som šeptom. V tom som mala pravdu, vstupná záhrada bola udržiavaná, avšak nenachádzal sa v nej ani jeden väzeň.
„Losie, pozri sa za seba," nakázala mi. Zaraz som sa otočila. Stále som videla pootvorené dvere, presne tie isté, ktorými sme vošli, ako sme ich aj nechali. Vôbec sem nezapadali, boli ako päsť na oko. Možno sme ich videli len my? „Dúfam, že ich nič nezatvorí."
„Ešte dlho sa plánujete kochať záhradou, alebo máte v pláne sa aj so mnou zvítať? Už ste ma nechali čakať naozaj dlho!" Obe sme sa naraz strhli a naplašili, keď sa za nami ozval prenikavý mužský hlas, ktorý na nás kričal. S Lucyilou sme našli muža, ktorý stál v okne a kýval na nás rukou, aby upútal našu pozornosť. „Použite, prosím vás, schody a dostaňte sa k hlavným dverám. Ste očakávané, vznešené dámy," hlavou sa sklonil, aby nám vyjadril patričnú úctu, ktorá mi nemala patriť. Lucyila nadvihla obočie, pootvorila ústa, no ako prvá ma obišla a zamierila k schodom. Na nič som nečakala, nechcela som, aby sme sa rozdelili.
Aj keď som nemala telo, tak všetko bolo skutočné. Mohla som sa dotknúť dreva, bolo to ako v našom svete. Dalo by sa tu až príliš ľahko zabudnúť na to, že sa tu nenachádzam. Ak tu zostanem, tak bude jedno, že je tu len moja duša. Naschvál som si tresla ruku o zábradlie a pocítila som bolesť. Spýtavo som sa pozrela na Lucyilu, ktorá radšej bez slov odvrátila odo mňa pohľad.
„Tvoj Emelxer, čo ti povedal o tomto mieste?" spýtala som sa jej, keď sme zdolali aj posledný schod a zastali sme pred otvorenými dverami.
Lucyila sa na mňa nepozrela, len hľadela vpred. „Veľa toho nehovoril, no rázne sa vyjadril, že ma sem nikdy nepustí. Nedaj sa oklamať ani krásou okolo nás, rozhodne ani mágiou a ani slovami, bytosťami, ktoré tu stretneš. Ver jedine jemu – Vladimírovi."
„Prečo?"
„Pretože je pánom, on jediný sa z tadeto nedostane. Teda pokiaľ nikto neprevezme za neho bremeno. Dom je s ním spojený. Ostatní majú nádej na to, že sa klamstvom dostanú do nášho sveta, ktorý budú môcť z pomsty premeniť na horiacu guľu."
Naraz sme vkročili cez široké dvere. Pred nami sa zjavili staré drevené schody, no patrične vyleštené, ktoré viedli na druhé poschodie. Ja s Lucyilou sme však zabočili doprava – do modrého salóniku, v ktorom stál muž. Takto som si ho nepredstavovala. Rozhodne nevyzeral ako uchvatiteľ v mojej mysli, ktorý si chcel podrobiť pomocou mágie kontinent. Bol taký nízky ako ja – nemal svaly, ako som bola zvyknutá u mužov a jeho tvár bola roztomilá. Vyzeral ako taký zlatý škriatok, ktorého by som mohla stretnúť v lese.
