Dokážu sa tri bytosti navzájom milovať?
Losiela Dalenau je späť a vojna sa začala! Vo finále sa konečne nechala zlomiť. Nestihla sa ani spamätať z rodinného stretnutia a z toho, že si poštvala proti sebe všetkých priateľov, a už musí čeliť ďalšej p...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
LOSIELA DALENAU
Snažila som sa dôverovať žene, ktorú som nepoznala. Vedela som, že anjelský bojovník Loran je čestný. Veľmi mi pripomínal Nata, ktorému by som zverila aj vlastný život. Bol z rovnakého cesta a prešiel si takým istým výcvikom. Položil by aj za mňa život, čo bolo trošku desivé, no spoliehala som sa na to. Až príliš ľahko som sa mohla dostať do problémov a bolo dobré, že som mala niekoho, kto mi kryl chrbát. Presne to aj Loran po celý ten čas robil, aj keď mi nemohlo ujsť, ako sleduje Lucyilu. Pani svetla išla ako prvá, viedla nás, veľa toho nenarozprávala, len nám po celý ten čas tvrdila, aby sme jej verili, pretože vie, čo máme robiť. Niekoľkokrát som sa ubezpečila, že smerujeme na to isté miesto a ona mi to vždy potvrdila.
Chcela som ísť do knižnice. Potrebovala som sa presvedčiť, že Lucyila nemárni len môj čas, alebo nemá nejaké nekalé úmysly. Kráčali sme už dva dni - smerovali sme smerom na Tetrálske územie, čo sa mi vonkoncom nepáčilo, pretože to bolo územie ľudí, ktorí sa nechovali najlepšie k nadprirodzeným bytostiam. Bez zábran ich zabili, triedili tak naše rády. Boli presvedčení, že keby tak nekonali, tak by sme ich mohli poľahky zničiť. Preto sme si museli dupľom dávať pozor.
„Musíme ísť do Tetrálie," celý ten čas sa opakovala Lucyila. Loran nenamietal, nepovedala ani jedno jediné slovo. Bol v tomto svete absolútne stratený a podľa mňa ani len netušil, kde je sever. Mapa nám tak strašne chýbala. Na druhú stranu ma desil fakt, že Lucyila sa v tomto svete vyznala lepšie ako ja. Ako to bolo možné? Spýtala som sa jej na to a ona mi len odpovedala, že tú istú dobu žila. Nič viac nedodala.
Tetrália bolo hlavné ľudské mesto, ktorému by som sa najradšej vyhla oblukom. Hneď som bola upozornená, aby som do neho nevchádzala, pretože príliš ľahko by som sa mohla ocitnúť na šibenici, aj to len kvôli tomu, že som sa na niekoho mrzko pozrela.
„Je v Tetrálii dom Vlastislava?" opýtala som sa jej v jeden večer, keď sme mali vstúpiť bránou do mesta. Lucyila mi povedala, že musím vydržať a všetko sa dozviem v správny čas. Tak som sa snažila byť trpezlivá.
Loranovi sme zohnali nový plášť, ktorý viac zapadal do ľudskej módy. Samozrejme, že aj ja som použila posledné peniaze na to, aby som si zohnala oblečenie. Potrebovala som sa zbaviť mokrých šiat, ktoré na mne priam viseli a úprimne som zapáchala až na diaľku. Ľudia by nemuseli mať ani nadprirodzený čuch, aby im nedošlo, že pochádzam len z obyčajnej zberby. Poslednú zlatku som nechala jeden ženskej, ktorá malá malé bábätko a ktorá potrebovala peniaze. Dovolila mi, aby som sa v jej dome obliekla, umyla a aby som opäť mohla vyzerať ako žena, ktorá bola vhodná princa. Vlasy som mala učesané - polku som si však vyšklbla, keď som sa ich snažila rozčesať. Najpríjemnejšie na tom všetko bolo to, že som si mohla zoškrabať špinu z tváre a umyť sa v teplej vode. Bola to ľudská žena, ktorá sa ku mne tak pekne zachovala. Poďakovala som jej. Ak prežijem vojnu, raz jej donesiem väčšie bohatstvo, pretože si to zaslúžila. Škoda, že som nemala nič cenné, čo by som jej mohla nechať a jedna z mojich dýk by jej bola nanič. Obzvlášť som ich potrebovala, keďže som chcela vstúpiť na územie ľudí.
