Dokážu sa tri bytosti navzájom milovať?
Losiela Dalenau je späť a vojna sa začala! Vo finále sa konečne nechala zlomiť. Nestihla sa ani spamätať z rodinného stretnutia a z toho, že si poštvala proti sebe všetkých priateľov, a už musí čeliť ďalšej p...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
PRINC REILAN
Doslovne som za sebou zanechával krvavú stopu. Opieral som sa o stenu, aby som vládal kráčať. Sám som netušil kam som smeroval. Ako prvé mi samozrejme napadlo, aby som sa pokúsil utiecť. Predtým sa mi to predsa podarilo a dostal som sa preč z Dariny. Lenže vtedy som mal po boku Nata, ktorý mi zachránil život. Nie, nemohol som utiecť, pretože skôr by som otrčil kopytá, ako by som sa dostal z Dariny a našiel si pomoc. Ďalšia možnosť bola, aby som sa pobral za Sarlanom a pokúsil sa ho zničiť. Otec by nemusel očakávať útok – teda ak ho temnota nestihla informovať, že som sa vyparil z cely. Možno pri kúsku šťastia, by sa mi podarilo ukončiť jeho krutovládu a nastoliť poriadok vo svete, ktorý mi aj tak má patriť. Avšak po uvážený som sa rozhodol, že nie. Bolo by to príliš riskantné.
Omračoval som strážcov na chodbe, aby ho nemohli ísť varovať. Nezabíjal som ich – raz budú predsa verne slúžiť mne. Našťastie, že niekto vymyslel steny, ďakoval som tomu bastardovi. Pozhadzoval som brnenia, ktoré mi stálo v ceste, tiež ozdobné sochy a ďalšie hlúposti, ktoré celé veky zdobili tento prekliaty zámok.
Ako dlho mi bude trvať, pokiaľ aj moje nesmrteľné telo skolabuje? Rana po tých putách sa mi hojila až príliš pomaly. Boli navrhnuté, aby zabili toho anjela, ktorý sa z nich pokúsi dostať. Už len to, že som stál na nohách, značilo, že nie som obyčajný. Nikdy som nebol. Tiež som nemusel chodiť na miesto, na ktoré som smeroval.
S veľkým divadlom som rozrazil mágiou dvere a vošiel som do veľkej svetlej miestnosti. „Korunný princ!" ozývalo sa mi v ušiach. Ja som však videl stále len ju. Elisha sa predo mnou zjavila. Ostatní bolí rozmazaní, avšak ona bola stále tak veľmi skutočná. Zapotácal som sa a zachytil som sa o posteľ, na ktorej ležal zranený pacient.
„Ošetrovateľ! Potrebujem ošetrovateľa, moje ruky. Asi som sa zranil," dostával som zo seba cez zaťaté zuby. „Pomôžte mi. Nenechajte ma prísť o ruky," žiadal som osobu, ktorú som nepoznal. Bol som tak mimo, že som ani nevedel, či to bola žena alebo chlap.
Ľahol som si na tú posteľ. Zaraz mi ju zranený uvoľnil, aby mi spravil miesto. Svet sa so mnou točil. „Zahojte mi ruky, nemôžem o ne prísť!" opakoval som, keď bolesť neodchádzala. Vnímal som, že sa okolo mňa pohybovali poddaní. Snažili sa mi pomôcť ako najlepšie vedeli, avšak stále to bolo málo. Bolesť neustupovala. Vyhrávala nado mnou.
Elisha sa nado mnou nakláňala a hladkala ma. Cítil som jej dotyk, čo ma dosť vydesilo. „Zabil ju? Povedala si, že mŕtvi vidia a vedia všetko. Zabil ju? Zabil našu mamu?" pýtal som sa jej. Potreboval som, aby mi odpovedala. Elisha sa však len zhrozene na mňa pozerala. Nedala na sebe nič poznať. Ani jediný náznak, ktorý by mi prezradil pravdu. Nezaváhala.
„Si živý, ešte nemáš právo na poznanie," odvetila mi. Nevyvrátila to, no ani nepoprela. Doteraz to boli len hlúpe slová starého upíra, ktorý sa chcel dosť hocijakým spôsobom späť do Dariny. Boli to slová muža, ktorý pre mňa nič neznamenal a najradšej by som ho zabil. Tiež to bol však fakt, ktorému verila moja kráľovná – Losiela. Predsa ona sa pozrela Kralsovi do očí a sľúbila mu, že ma o tom presvedčí, že nájde dôkaz. Kam išla aby ho našla? Kam som ju možno zbytočne poslal?
