Otrávená koruna✔

33. Kapitola

LOSIELA DALENAU

Pobozkal ma a ja som mu to dovolila. Očividne preto, pretože ma tým dokonale vyviedol z miery a ja som netušila, čo si mám o tom pomyslieť. Tiež asi preto, pretože bol tak čarovne magický. Nikdy som sa nebozkávala s čarodejníkom. Odtiahol sa odo mňa a vystrel sa vo svojej veľkoleposti. Ja som stále kľačala na tej zemi, plášť mi nezakrýval dôležité časti a krvou som špinila čistý priestor. Isto som už vyzerala aj lepšie, avšak on neodvracal odo mňa pohľad. Jeho pery boli špinavé od krvi, ktorou som bola pokrytá, no vôbec mu to nevadilo. Na jeho bledej pokožke sa krv totálne vynímala.

Náhle si vytiahol retiazku, ktorú nosil zavesenú na krku. Všimla som si guľatý prívesok, ktorý pobozkal. Na moje prekvapenie zvláštny zlatý prívesok zažiaril, keď sa ho dotkol perami. „Čo to bolo?" spýtala som ho zarazene, lebo on sa len usmieval. Ja som dokázala myslieť len na to, že po mojom boku rozhodne nie je Lucyila a ani Loran. Kde sú? Žeby ich nechali čarodejníci utopiť? Tiež ma bolel popálený chrbát.

„Zbieram bozky. Každé pery sú najsilnejšia zbraň. Dokážeme nimi milovať, prinášať radosť, rozkoš, no pomocou nich aj ničiť," vysvetľoval omámene a späť si schoval náhrdelník. Čo cítil, keď sa ma ešte dotkol? Neušlo mi, ako na mňa hľadel. „Fajn, to máme za sebou. Teraz mi vieš racionálne vysvetliť, prečo ste prišli, aj keď máte čarodejnícku krv na rukách a hlavne mi vieš vysvetliť toto?" pýtal sa ma. Zrazu sa mu v rukách zjavil plášť, na ktorom bolo stále Emelxerove meno. Búšilo mi srde a pozviechala som sa z podlahy. Červenala som sa. Isto som sa skoro prepadla od hanby, keď si pozorne začal prezerať moje nahé telo. Snažila som lepšie zahaliť plášťom. „Tiež prečo si nahá?" dodal a kusol sa do pery.

„Kde sú moji spoločníci? Lucyila by ti to dokázala omnoho lepšie vysvetliť. Ja nemám čarodejnícku krv na rukách a..." snažila som sa mu to vysvetliť. Nemohlo mi však ujsť, ako začal blednúť, keď som vyslovila Lucyiline meno. Neznámy albín sa pozrel na plášť – na meno a zašepkal opäť Lucyiline.

„Robíš si zo mňa srandu?" zavrčal výhražne. Plášť pustil a ten spadol na zem. Hypnotizoval ma na tej čistej dlážke. Krv zanechávala špatné otlačky. Vadilo mi to a hlavne mi to trhalo oči. Zdvihla som pohľad. Jeho krása bola ešte viac prenikavejšia, keď sa hneval. Priam som videla, ako mu pracuje myseľ na plné obrátky.

„Prečo by som mala?"

„Lucyila je mŕtva, mnoho rokov mŕtva. Rovnako ako Emelxer. Nemala by si ich ani poznať, si až príliš mladá. Vidím ti to v očiach. Oni žili pred mnohými rokmi." Bol nahnevaný. Vytočila som ho priam do nepríčetnosti a to som vyslovila len jej meno. Čo im tak strašné spravila? Albín sa na ňu hneval aj po tak strašne dlhej dobe. Nezabudol na ňu, čo ma mimoriadne prekvapovalo. Vzduch okolo neho vibroval. Vnímala som moc, ktorá mu kolovala v jeho tele. Nebola však tak veľká ako Reilanova a preto som sa nebála.

„Lucyila je dostatočne živá, dostala ma sem. Emelxer je mŕtvy, no jeho telo stále existuje, aj keď zomrel pred toľkými rokmi. Zachráň ju! Neutop ich a ona ti to nejako všetko vysvetlí. Máš pravdu v tom, že som mladá a nepoznám váš svet, no ona áno. Vraj s vami žila, teda asi. Nevyznám sa v jej zdĺhavej minulosti," zničene som vydýchla. Isto som znela totálne mimo – šialene, ako keby som mala o koliesko menej. Presne tak na mňa hľadel nádherný biely čarodejník, ktorý sa neprestal mračiť.

„Lucyila bola vrahyňa a zlodejka," každé slovo vyslovil s dôrazom. „Ak je to naozaj ona, tak budeš musieť mať so spoločníkom veľmi dobrý dôvod na to, prečo sa zdržuješ v jej prítomnosti," dodal.

„Prestaň sa mi vyhrážať. Netuším kto som a kto za mnou stojí. Keby si mi ublížil, tak môj muž by zničil celý tvoj prašivý svet!" osopila som sa na neho.

Prestal sa na mňa mračiť. „Kto si? Nepoznám tvoju rasu." Nadýchol sa mojej vône. Pocítila som mágiu, ktorou ma skúmal. Opäť som pozdvihla štít, aby som mu to zarazila. Čarodejník nadvihol obočie.

„Som anjel. Som matka princa. Som ženou korunného princa Reilana, ktorý bol stvorený z temnoty a je vnukom samotného stvoriteľa. Som manželka právoplatného vladára Freosu. Som budúca kráľovná."

„Nikdy sa nestaneš kráľovnou," zašomral, keď mi hľadel do oči. „V tvojej budúcnosti nie je koruna, len moc a sila. Naozaj ma neklameš. Si mimoriadne dôležitá žena, ktorá ma moc zaujať mužov, ktorí boli vyvolení pre väčšiu cestu. Si krásna záhada. Sám by som si ťa mohol nárokovať. Avšak očividne máš pravdu v tom, že by nás tvoj princ dokázal všetkých zahubiť," poslednú vetu dodal po chvíľke. Spravil krok dozadu a ostražito na mňa hľadel. „Teba sa ani nedotknem. Nemám záujem o to, aby som na nás zoslal pohromu temnoty. Chcem sa rozprávať s tvojou Lucyilou." Nedokázala som sa sústrediť na nič iné, len na jeho prvú vetu.

„Ako si to myslel?" spýtala som sa ho zarazene. Mávol rukou za mnou – asi niekomu dával signál.

„Čo?"

„To, že sa nikdy nestanem kráľovnou."

„No proste sa ňou nestaneš. Nebudeš nosiť korunu na hlave. Asi som ti to však nemal povedať. Mnohí neznášajú, keď im nazriem do budúcnosti a prezradím im, že najtajnejšie túžby ich srdca sa nenaplnia."

„Ja som sa ani nechcela stať kráľovnou!" Prečo som teda zvýšila hlas a mračila som sa na neho? Na jeho prenádhernej tvári sa objavil pobavený úsmev.

„Vážne? Prečo sa teda bojíš? Tvoj tep sa zrýchlil, zrenice sa rozšírili a vyrazil ti pot na čele. Aj keď si nechcela byť kráľovnou, už si sa zmierila s tým, že ňou proste budeš a nič s tým nespravíš. No teraz sa desíš toho, že čo ak ťa pošle tvoj princ do horúcich pekiel a nájde si inú ženu, z ktorej spraví kráľovnú."

„Ty veľmi dobre vieš, že to nie je možné," odpovedala som mu. Reilan na mňa čakal osemsto rokov, sám to hovoril. Našiel ma aj v inom svete. Odišiel od koruny, vzdal sa všetkého na čo mal právo, len pre mňa. Nebola tu žiadna možnosť, aby ma opustil pre nejakú inú ženu. „Reilan sa nikdy nestane kráľom? O to tu ide? Sarlana neporazíme, zostane na tróne a my všetci sa už budeme do konca našich životov skrývať? Daj mi odpovede, chcem vedieť ako zomriem!" kázala som mu. Pristúpila som k nemu ešte bližšie. Hypnotizoval ma. Tento muž možno naozaj videl budúcnosť. Nemala som s čarodejníkmi skúsenosti, no musela som to predsa využiť. Ak by mi jeho predpoveď mohla nejako pomôcť, tak som túto šancu nehodlala premrhať.

Lenže neznámy albín len pokrútil hlavou. „Aj moje videne má isté pravidlá," ozval sa. „Smrť má vždy prísť nečakaná, na tom trvá a preto je moje videnie obmedzené. Netuším, či sa tvoj princ stane vladárom. Neviem, či porazíte toho, ktorého si mi spomínala. Absolútne netuším, kedy a ako zomrieš. Na isto viem len to, že nebudeš kráľovnou – ani v tomto svete a ani v tom tvojom." Naozaj ma to vystrašilo. Pred očami som mala mojich oboch princov. Krútila som hlavou a chytila som sa za srdce.

V tej chvíli som znenávidela muža, ktorý mi to povedal a ktorý ma donútil, aby som začala pochybovať o mojej budúcnosti. Čo ak zomriem?

„Dreys! Mohol by si prestať vyčerpávať moju priateľku a po mnohých rokoch sa opäť so mnou porozprávať?" prerušil nás zvučný hlas, ktorý patril Lucyile.

Odstúpila som na bok, aby som sa mohla pozrieť tiež na nahú špinavú svetlonošku, ktorá k nám kráčala. Priam sa vznášala – v tom momente z nej sršalo, že nie je obyčajným človekom, ale nadprirodzenou bytosťou. Žiarili jej oči a odrážalo sa od nej svetlo. Bola krásna aj bez bielych dlhých vlasov.

„Toto nie je možné!" zavrčal čarodejník Dreys. „Si mŕtva. Zomrela si pred mnohými rokmi. Sám som sa postarla o to, aby si skapala!" vrčal.

Lucyila sa na neho usmiala. „Však som aj skapala, za to sa ti ešte pekelne pomstím. No to si ešte netušil, že mňa len tak ľahko nezabiješ," žmurkla na neho a nahlas sa rozosmiala.

Ďakujem vám za prečítanie. :) Som chorá a nemám energiu, ale chcela som vás aspoň trošku potešiť krátkou kapitolou.