Dokážu sa tri bytosti navzájom milovať?
Losiela Dalenau je späť a vojna sa začala! Vo finále sa konečne nechala zlomiť. Nestihla sa ani spamätať z rodinného stretnutia a z toho, že si poštvala proti sebe všetkých priateľov, a už musí čeliť ďalšej p...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
LOSIELA DALENAU
„Losie, tvoj náhrdelník. Daj mi ho. Rovnako mi odovzdajte všetky zbrane, ktoré máte. Tiež cennosti," začala porúčať Lucyila. Neprezerala si moju tvár, len krk, na ktorom som mala zavesený freoský vladársky prsteň. Očakávala, že jej ho bez námietok podám, pretože nastavila ruku.
„Prečo?" spýtala som sa jej. Automaticky som si siahla na krk a nahmatala som zapínanie. Odopla som si ho z krku, avšak nedala som ho hneď Lucyile. Držala som ho v rukách a čakala som na to, pokým mi odpovie na moju otázku. Zachvela som sa – ovial nás studený vietor. Čoskoro napadne sneh. Dúfala som, že aj v tejto krajine nejaký majú. Mohlo by nám to pomôcť a elfi by sa nemohli tak rýchlo pohybovať. Sneh by nám získal potrebný čas a ja by som sa mohla vrátiť z tejto výpravy. Teda pokiaľ ma Lucyila nemala v pláne okradnúť a niekam odhodiť moje telo.
„Hádam, že má pre teba nejakú hodnotu, keďže ten prsteň nosíš na krku. Nechcem, aby sa ti stratil. Uschovám ho, pokým sa nevrátime a potom ti ho vrátim," vysvetlila mi. Aj tak sa mi to nepáčilo.
„Hádaš, že by mi niekto mohol zobrať šperky?"
„Budeme sa vydávať za chudobných občanov, ktorý prišli zo sucha. Presne hentakí bastardi, ktorí budú čakať pri hlavnej bráne, oberajú o peniaze úbohých ľudí, ktorí nevedia, že si to nemôžu dovoliť," pokračovala. Vnímala som jej pokojný a nadradený hlas. Usmiala sa na mňa a kývla mi.
„Poznala si niekoho koho okradli?" Podala som jej môj náhrdelník, no povzdychla som si. Nepáčilo sa mi, že som sa ho musela opäť vzdať. Keby Jared vedel, ako k nemu pristupujem, isto by mi radšej daroval iný prsteň. To čo mala Lucyila v rukách – bol jeho sľub. Sľub, ktorý dal mame, že napíše Robertovou krvou jej meno na stenu. Bola to pripomienka, aby nikdy nezabudol, že je princom bez koruny, ktorú si musí získať.
„Mňa okradli. Zobrali mi šperky a ešte ma skoro zabili a to ani len netušili kto v skutočnosti som. Nemôžeme tam ísť bohato a ani ozbrojene. Loran, k nohe!" zavelila mu. Tomu sa to nepáčilo ešte viac ako mne. Chápala som ho. Žiaden bojovník sa nechcel vzdať všetkých zbraní. Nebola to príjemná vec. Rovnako som si zložila zo seba dole plášť a podala som Lucyile moje dve dýky a jeden nôž.
Loran k nej pristúpil, odovzdal jej všetky zbrane a nenechal si ani jeho obľúbený meč, bez ktorého som ho ešte nevidela. „Čo ak nás napadnú?" spýtal sa. Isto si v mysli plánoval, čo by sme mali spraviť. Chcel vedieť podrobnosti.
„Ak nás odhalia tak nezabúdajte na to, že sú to len obyčajní smrteľníci, ktorých môžete zabiť mágiou. Nepotrebujeme zbrane k tomu, aby sme boli smrteľne nebezpeční. A ak aj nejakú nebodaj budeš chcieť, tak si ju môžeš mágiou zobrať z mŕtveho tela toho muža, ktorého zabiješ. Loran, spolieham sa na to, že si schopný bojovať aj bez zbraní, či?" Lucyila nadvihla obočie a prezerala si mohutného muža, ktorý sa na ňu mračil a prešľapoval z nohy na nohu.
