Dokážu sa tri bytosti navzájom milovať?
Losiela Dalenau je späť a vojna sa začala! Vo finále sa konečne nechala zlomiť. Nestihla sa ani spamätať z rodinného stretnutia a z toho, že si poštvala proti sebe všetkých priateľov, a už musí čeliť ďalšej p...
Oops! Bu görüntü içerik kurallarımıza uymuyor. Yayımlamaya devam etmek için görüntüyü kaldırmayı ya da başka bir görüntü yüklemeyi deneyin.
PRINC REILAN
Dovolil som Darlekovi, aby nás premiestnil na kraj Dariny. V ten okamih som ani nezapochyboval o tom, že to dokáže. Nenavrhol som mu, aby som to spravil ja, pretože ešte stále sa mi triasli ruky, ktoré mi otec vyliečil. Prečo to spravil? Vyhlásil nám vojnu. Teda na isto ju vyhlásil Darlekovi, ktorý sa rozhodol bojovať za svoju ženu a nie otca. Mal ma nechať zraneného, možno by som sa menej cítil pod psa, keď som sa mu otočil chrbtom a odišiel som za Darlekom. Netušil som koľko toho zostalo v otcovi. Absolútne som si nevedel predstaviť čo cíti, keď hľadí na mňa a Darleka. Istá moja časť si nahovárala, že nebol len starým a veľmi šialeným mužom, ktorý sa nám rozhodol ničiť život. Že to nebol zatrpknutý temný kráľ, ktorý nenávidí lásku.
Vošli sme do prázdnoty. Bolo to tak mučivé. Nedýchal som, pretože som nemal čo. Pevne som držal Darlekovu ruku, aby ma nepustil. Bol som v takom rozpoložení, že by som sa tu rozhodne dokázal stratiť. Potupná smrť pre veľkolepého temného princa, ktorý si nevedel ani doma urobiť poriadok. Chcel som niečo lepšie pre môjho syna, ako toto teatrálne divadlo, do ktorého sa narodil.
Zhlboka som sa nadýchol, keď sme sa zjavili na opačnej strane Dariny. Darlek sa omnoho skôr spamätal. Sledoval som jeho krásnu tvár – toľko podobnú tej mojej. Isto cítil to isté. Oboch nás zužoval strach. Nevedeli sme sa ako vždy kontrolovať a mali sme nutkanie trhať. Akonáhle sme zmizli zo zámku, tak jeho temnota sa prejavila. Celého ho zahalila a ja som poriadne rozoznával len jeho žiariace modré oči. Darlekove telo bolo čierne a temnota sa neprestala rozširovať. Nahlas dychčal, ako sa snažil kontrolovať. Udrel do stromu, ktorý bol najbližšie. Nepoužil mágiu a ani temnotu, no strom sa pod jeho silou aj tak vyvalil.
„Brat?" Nevyslovil som jeho meno. Potreboval som sám nahlas povedať, že je mojím bratom. Nezáležalo mi na hlúpom titule princa. Preto bolo správne, že som tu stál a sledoval som ho.
„Vôbec sa mi nepozdáva, že Nate a Jared tam zostali. Viem, že akonáhle z nich otec spustí oči, tak za nami prídu, avšak aj tak je to prúser!" hovoril chrapľavým hlasom a gestikuloval rukami. Prechádzal sa dookola. Mali by sme odísť. Vedel som, že čochvíľa na nás otec pošle našich vlastných mužov, aby nás vyhnali z Dariny. Nechcel som myslieť na to, že naozaj by im dal rozkaz, aby nás na mieste zabili. Dokázal by som sa brániť? Musel by som smrteľne zraniť mužov, ktorí ma roky verne nasledovali a slúžili mi. Otec mal pravdu, celá posratá armáda, ktorá slúžila mne a Darlekovi, aj tak patrila jemu. Mohol si robiť čo len chcel. „Myslel som si. No odpusť mi to, avšak fakt som v ten moment veril tomu, že nakoniec ti bude Losieline bezpečie prednejšie a ty si zvolíš korunu."
„A ja sa ti priznám, že som to aj zvažoval. Potom som sa pozrel na teba, braček. Neopustím ťa, nie kvôli nemu. Rozhodne budem bojovať po tvojom boku, aby Lucyila mohla žiť."
Darlek niekoľkokrát prikývol. Následne sa opäť postavil ku mne a dotkol sa môjho ramena. „Nikdy na to nezabudnem, Reilan. Nezabudnem, že si ma podržal a stál si za mnou. No ešte nemôžem..." odmlčal sa. Nemusel ani pokračovať. Odvrátil som od neho pohľad, aby som sa mu nemusel pozerať do očí. Tak strašne ma bolelo srdce! Tak neskutočne, že som neustále prehltával sliny a mal som chuť sa zhrbiť. Bolo to ťaživé, ničivé a horšie ako fyzická bolesť. Čo sa to so mnou dialo? „Raz verím tomu, že nájdem spôsob, ako ti odpustím to čo sa stalo s Elihsou. Teraz to však nemôže byť. Viem, že sa hovorí, že iba tí najsilnejší z nás dokážu odpustiť, aby si neniesli zášť v srdci. No toto nebola moja silná stránka. Postaráme sa o naše ženy, zoberieme si trón, ktorý ti patrí a potom sa na mnoho rokov odmlčíme."
