Dokážu sa tri bytosti navzájom milovať?
Losiela Dalenau je späť a vojna sa začala! Vo finále sa konečne nechala zlomiť. Nestihla sa ani spamätať z rodinného stretnutia a z toho, že si poštvala proti sebe všetkých priateľov, a už musí čeliť ďalšej p...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
LOSIELA DALENAU
„Čo si zač?" spýtal sa jej Dreys. Atmosféra v miestnosti by sa priam dala krájať. Odvážila som sa mierne otočiť a všimla som si, že za nami stoja čarodejníci, ktorí nás obe sledovali. Čo mi však rozhodne nemohlo ujsť bolo to, že absolútne všetci boli oblečení a preto som sa cítila trošku, no trápne? Lucyila si všimla kam hľadím a prevrátila očami.
„Emelxer mal vždy nadanie na to, aby ma strápnil v každej situácii," zašomrala si popod nos a na jej krásnej tvári sa zjavil úsmev. „Prisahám ti, že mi tvrdil, že tu naozaj chodili nahí. Chcela som, aby sme sem zapadali. Netušila som, že to bol len ďalší jeho vtip!" vysvetlila mi. Len som prikývla a uhryzla som sa do jazyka. Tiež ma dokázala, nevedno ako, nakaziť jej pobavenou náladou. Ako keby sme zabudli na to, že pred nami stojí dosť nasratý čarodejník, ktorý Lucyilu očividne už raz zniesol zo sveta??? Nechápala som tomu. Žeby za tým bola nejaká metafora?
„Vieš, že by som toho tvojho mŕtveho čarodejníka chcela spoznať? Naozaj sa mi ešte nestalo, aby som malá holé kozy pred vznešenou radou očividne najvyšších čarodejníkov," odvetila som jej s úsmevom. Lucyila na mňa žmurkla.
„Kiežby len kozy!" zhučala a očami po mojom tele mierila nižšie a nižšie. Automaticky som si pevnejšie uchopila plášť a vyplazila som na ňu jazyk. Ona nemala na seba žiaden – iba tú krv. Čarodejníkom za ňou preto odhaľovala vyformovaný zadok.
„Chceme odpovede! Prestal som sa baviť a hrať, Lucyila!" osopil sa na ňu Dreys. V očiach sa mu zračil hnev a chuť zabíjať. Poznala som prudkých mužov. Vedela som, že ani tento starý čarodejník sa neovládne a mala som pravdu. Pokúsil sa na nás zaútočiť. Chcela som zodvihnúť mágiu a temnotu, aby som mu pripomenula, že sa nemá so mnou zahrávať. Avšak nestihla som. Dreysova moc nás obe mala zraziť na kolená, aby sme pred ním kľačali. Miesto toho Lucyila ohla svetlo. V jednej náhlej sekunde dokázala Dreysa dostať na kolená a oslepiť ho. Držala ho svetlom, ktoré ho muselo páliť, no ona nevnímala jeho syčanie a ani krik. Triasla sa. V očiach som jej rovnako badala nenávisť. Netušila som, čo si tieto bytosti spravili, no bolo to tak trpké, že na to nezabudli ani po mnohých rokoch.
„Lucyila!" zašepkala som tvrdo jej meno. Nemohla ho zabiť. Vnímala som čarodejníkov, ktorí už nestáli za nami, ale chceli zaútočiť. Svetlonoška sa nemusela ani pohnúť, z jej podstaty boli stvorené vlky, tie sa vrhy na tých, ktorí sa odvážili pozdvihnúť mágiu.
„Vieš kto som? Som bohyňa. Som tá, ktorá ti dáva mesiac nad tvojou hlavou. Som spása a dosť nasratá ženská, ktorá nezabudla na to, ako si sa zachoval. Toľko rokov si beztrestne žil pod mojím mesiacom, no dobré časy ti skončili, bastard!" vrčala. Nespoznávala som jej hlas. Bola len stelesnenie moci a ja som sa jej neodvažovala dotknúť. Bola odrazom Sarlana – presným opakom. Bola čistou, nepošpinenou – nemala krv tých, ktorí majú dovolené umrieť.
