Dokážu sa tri bytosti navzájom milovať?
Losiela Dalenau je späť a vojna sa začala! Vo finále sa konečne nechala zlomiť. Nestihla sa ani spamätať z rodinného stretnutia a z toho, že si poštvala proti sebe všetkých priateľov, a už musí čeliť ďalšej p...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
LOSIELA DALENAU
Rýchlo som sa strhla. Bola som komplet celá mokrá a pršalo na mňa. Nesvietilo slnko, bola hlboká noc. Na nebi nežiarili hviezdy a nevidela som ani mesiac. Rozkašlala som sa. Bolo to nechutné, ležala som v nejakom blate. Vladimír mal pravdu, čarodejníci sa naozaj zbavili môjho tela a pohodili ho nevedno kde. Nebola som však sama.
Započula som zvuky. Posadila som sa a utierala som si oči od vody. „Losiela, ty žiješ?" spýtala sa ma Lucyila chrapľavým hlasom. Netušila som, ako sa jej podarilo sa dostať z väzenia, no vyzerala menej zničene ako ja. Len sa držala za hrudník a kľačala na zemi. Tiež mi neušla postava, ktorá sa zarazene na mňa pozerala.
Postavila som sa na nohy. „Ako si sa, pre božieho anjela, z tade dostala?" môj hlas znel strašne. Len tak tak som dokázala popadnúť dych. Stále ma neskutočne bolelo srdce a netušila som aká sila ma držala, aby som dokázala stať na nohách. Pred očami som mala všetky tie scénky, ktoré som si tam vytrpela.
„Predstavujem ti moju sestru Trilian. Doslovne ma vyhodila z jednej z jej hviezd," povedala a mávla na ženskú, ktorá si ma chladným pohľadom prezerala. Bola nahá – totálne. Nemala na sebe ani plášť, nič. Musela som od nej odvrátiť pohľad, pretože sa mi to prestalo páčiť. „Snažila som sa nájsť Lorana, no nikde v okolí nie je. Ležala si pri mne. Netuším ako sme sa sem dostali, avšak mám chuť nakopať zopár čarodejníkom zadky!" šomrala Lucyila, ktorá bola rovnako špinavá ako ja. Vyzliekla si plášť a hodila ho Trilian. Tá ho ani nezachytila a všetky tri sme sledovali ako jej padol k nohám do blata. Ani sa nesklonila, len hrdo zdvíhala hlavu.
Lucyila prevrátila očami, nahla sa a zdvihla plášť zo zeme. Zmätená som ju pri tom sledovala. Fajn, jej sestra bola mimo. Ani sa nehýbala, len očami sledovala sestru, ktorá sa jej snažila naznačiť, že by sa mala obliecť. To jej nebola zima? Ja som začínala totálne mrznúť. „Obleč si to, nemôžeš chodiť nahá!" napomenula ju a naznačila, že si má dať ruky do rukávov.
„Lucyila, musíme sa vrátiť do Freosu, pretože vypukol boj," povedala som jej. Trešťalo mi v hlave. Svetlonoška vyhrala boj nad sestrou a aspoň trošku ju zahalila. Potom sa otočila na mňa a pozrela sa mi z blízka do očí. Jej pohľad sa zmenil.
„Losiela, čo sa ti to stalo?" spýtala sa ma nečkane. Automaticky som si chcela utrieť tvár, či na nej nemám blato. „Nie, tvoje oči. Vyzeráš tak strašne strhano. Ako si sa z tade dostala?" aj jej hlas znel inak.
„Vošla som do takého zrkadla... Na tom vlastne nezáleží, musíme si pohnú," zastavila som sa. Nemohla som o tom ani rozprávať. V hrdle som mala guču a dych sa mi zrýchlil. Potila som sa aj keď vonku bola pekelná zima. Nemohla som sa opäť ani v spomienkach vrátiť na také miesto. „Nezáleží na tom. Som tu," dodala som. Kľakla som si na zem a dotkla som sa blata – studeného. Nebola som už zatvorená vo vlastných príšerných spomienkach. Žila som a potrebovala som sa veľmi rýchlo spamätať.
