Dokážu sa tri bytosti navzájom milovať?
Losiela Dalenau je späť a vojna sa začala! Vo finále sa konečne nechala zlomiť. Nestihla sa ani spamätať z rodinného stretnutia a z toho, že si poštvala proti sebe všetkých priateľov, a už musí čeliť ďalšej p...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
REILANOVE ZÁPISKY – neexistujúci
Chcel som túto svoju chybu okamžite napraviť. „Lo..." začal som, no nemohol som ani dopovedať, ona mi to nedovolila. Náhle bola tak nahnevaná, vnímal som to. Všimol som si temnotu, ktorá sa jej šírila telom. Naposledy na mňa zaútočila.
„Nevyslovuj tu moje meno. Nikdy nevieš kto by nás mohol počúvať!"
Divadlo sa neprestalo zapratávať osobami, ktoré sa neustále na nás pozerali. Všetci nás sledovali, čo sa mi v tejto situácii absolútne nepozdávalo. Ignoroval som dámy, ale aj pánov, ktorí sa mi zdravili a jedným mávnutím ruky som pozdvihol temnotu, ktorá nás zahaľovala. Zdvihol som rovnako štít, aby sme sa mohli pokojne rozprávať. Tentokrát ma už rozhodne neprekvapí narušiteľ, ktorý by sa mohol k nám priblížiť.
„Losiela?" vyslovil som celé jej meno. Pokrútila hlavou. „Čo odo mňa chceš? Ešte pred chvíľkou bolo všetko v poriadku." Ďalšia chyba. Asi som to vyslovil príliš prudko, pretože náhle jej oči boli smutné.
„Chcem istotu, Reilan. Potrebujem vedieť, že nepríde deň, keď sa na mňa vykašleš kvôli niečomu lepšiemu a vhodnejšiemu. Nikomu, koho by si nemusel skrývať v temnote."
„Moja najdrahšia láska. Vieš prečo ťa skrývam? Pretože sa o teba bojím, Losie. Už predtým som ti povedal, že si moja jediná slabosť. Preto si nemôžem dovoliť stáť tu s tebou odhalený a bez temnoty. A istotu ti dávam. Neviem kto ti narozprával takú hlúposť, no nikdy by som ťa nevymenil."
„Uchádza ti jedna dôležitá vec, Reilan."
„Hm?"
„Nie som slabosť, ale som žena," vyslovila šeptom. Prevrátil som nad ňom očami a naklonil som sa, aby som si ju mohol schmatnúť do náručia. Najskôr sa bránila, no potom si uvedomila, že som to predsa ja. Losiela ma pevne objala a položila si hlavu na moju hruď. Húpal som sa s ňou zo strany na stranu. Šepkal som jej do ucha vyznania, ktoré som mal na srdci. Šepkal som jej to, čo pre mňa znamenala dúfajúc, že v jej očiach zazriem poznanie, keď si uvedomí, že nič smrteľné by nás nedokázalo rozdeliť. Navždy tu budeme takto stáť a nedovolím nikomu, aby mi ju vzal. Stála za to všetko, čo s ňou prichádzalo. Hladkal som ju po vlasoch a ona sa v mojom náručí upokojovala – isto sa cítila aj silnejšie.
„Ak aj všetko spadne, všetko bude poničené, celý svet v plameňoch, aj tak ťa budem stále milovať, Losie. Vieš to, že? Tieto obavy sú absolútne hlúpe," pokračoval som. Čakal som, že prikývne. Možno mohla začať znova namietať a predhodiť mi ďalší dôkaz, prečo toto všetko nebude nikdy fungovať. Ona však zostala ticho, vôbec sa k tomu nevyjadrila.
Zostala vo mne určitá prázdnota. Strach, ktorý ma nepríjemne zaplavoval. Presne tohto som sa predsa obával. Losiela si raz naplno uvedomí, že život so mnou je príliš ťažký. Nájde si niekoho, kto jej nebude veci tak strašne komplikovať a pohne sa ďalej. Zabudne na to, ako som ju držal v náručí. Moje vyznania lásky sa premenia na obyčajné slová, ktoré jej vymiznú z pamäti a to ona natrafí na niekoho, kto ju bude milovať tak, ako ja nebudem môcť.
