Dokážu sa tri bytosti navzájom milovať?
Losiela Dalenau je späť a vojna sa začala! Vo finále sa konečne nechala zlomiť. Nestihla sa ani spamätať z rodinného stretnutia a z toho, že si poštvala proti sebe všetkých priateľov, a už musí čeliť ďalšej p...
Oups ! Cette image n'est pas conforme à nos directives de contenu. Afin de continuer la publication, veuillez la retirer ou mettre en ligne une autre image.
LOSIELA DALENAU
„Nikdy neponúkaj všetko, moja drahá. Vždy musí existovať nejaké obmedzenie, pretože iný by si mohol zažiadať niečo, čo by si mu nemohla dať. Napríklad tvojho syna. Alebo ďalšiu časť tvojho srdca. Mohol by som ťa príliš ľahko dostať na kolená, lebo si zúfalá. V tejto chvíli si aj slabá, bezmocná a odkázaná mi na milosť," rozprával a prezeral si ma. Náhle sa na jeho tvári zjavil úsmev, ktorý sa mi nepáčil. Vladimír tvrdil, že z miestnych je na tom najlepšie, avšak aj on mal v sebe niečo skazené. Bol tu až príliš dlho zatvorený na tomto príšernom mieste. Bola som žena, ktorú obdivoval. Dotkol sa ma na ramene, snažila som sa nestrhnúť, no išlo mi to dosť ťažko. Pocítila som jeho dych na šiji, bol tak strašne blízko. Inštinkt ma viedol, aby som na neho zaútočila. Len rozum ma upozorňoval, že má pravdu. Tu som bola nikto. Neznáma žena, ktorá sa dostala do problémov a on mal nad ňou moc.
„Proste mi to povedz, aby sme to mali za sebou." Môj hlas znel príliš hrubo. Uvažovala som nad tým, ako ďaleko by som bola ochotná zájsť, len aby som sa dostala na slobodu. Ako nízko by som sa dokázala znížiť. Čo všetko by som vykonala, aby som mala aspoň nepatrnú šancu sa dostať z tohto domu.
Našťastie, že odo mňa odstúpil. Mohla som sa zvrtnúť, aby som mu opäť videla do tváre. Striasla som sa. „Zošalieš. To, že som jediný normálny má jeden dôvod. Ostatní sa pokúsili z tadeto dostať. Existuje spôsob, no už nikdy nebudeš rovnaká. Ja som to nikdy neskúsil, pretože som pánom tohto väzenia a nemohol som. Asi ma to však zachránilo pred večným šialenstvom," hovoril vážne.
„O čom to hovoríš?" spýtala som sa ho zmätená. Vladimír mávol opäť rukou a obraz v zrkadle sa zmenil. Šokovalo ma, čo som videla. Bol to predsa Reilan. „Čo to má byť?"
„To bolo po prvýkrát, čo sa ťa temný princ dotkol. Vošiel do tvojej izby, aby ťa vyliečil zo zranení. Bál sa ťa, no nechcel ťa nechať trpieť," vysvetľoval mi Vladimír. Sledovala som samú seba – bola som tak strašne mladá a nevinná až ma to desilo. „Je to spomienka, na ktorú si nepamätáš. Je to niečo čo je v tebe, no ty to nevnímaš. Na opačnej strane je toto," hovoril a opäť mávol rukou. Sledovala som samú seba, ako som opitá zoskočila z balkónu, len preto, aby som našla krídla. V tej chvíli som čelila smrti, no napokon sa mi to podarilo. „Tvoja jedna z najšťastnejších spomienok, aké si kedy zažila. Aj to je celkom super, šťastné spomienky ťa predsa tvoria. Nútia ťa, aby si pokračovala ďalej a žila. No cesta, ktorou by si si musela prejsť sa skladá z tohto." Vladimír poslednýkrát mávol rukou.
„Les. Noc v ktorú som opustila Melissu a nechala som ju umrieť," zašepkala som. Bolo to stále dookola. Pocítila som sucho v ústach. Tejto čiernej škvrny sa nikdy nezbavím.
„Jedna z tvojich najbolestivejších spomienok, ktorú si nikdy neprestaneš vyčítať."
„Moja sestra však v tú noc nezomrela," povedala som, ako keby to malo niečo zmeniť. Mal pravdu, bolelo to.
