Dokážu sa tri bytosti navzájom milovať?
Losiela Dalenau je späť a vojna sa začala! Vo finále sa konečne nechala zlomiť. Nestihla sa ani spamätať z rodinného stretnutia a z toho, že si poštvala proti sebe všetkých priateľov, a už musí čeliť ďalšej p...
Malé upozornenie: V príbehu sa nachádza veľa spoilerov zo série Ohnivá duša o Adalein, no v tejto kapitole sa nachádza dosť veľký. Bude označený tučným písmom.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
LOSIELA DALENAU
Vzduch totálne smrdel. Myslela som si, že ak spravím ešte jeden krok smerom k bráne, tak sa naozaj dogrciam z mosta rovno do tej odpornej vody, ktorá páchla kilometre ďaleko. Ľuďom totálne šibalo! To všetci vykonávali veľkú potrebu do okolitého priekopu plného vody, ktorý ochraňoval vnútrajšok mesta? Kiežby to boli len splašky, no nemohlo mi aj ujsť, že ten pach ja aj zo zhnitého mäsa. Žeby do neho hádzali aj nejaké mŕtvoly? Vedela som, že ľudia nemajú taký čuch ako máme my, avšak toto bolo príliš. Možno to bola taktika. Čo najväčší smrad, aby odohnali nadprirodzené bytosti s výborným čuchom.
Lucyila sa neusmievala, vyzerala dostatočne strhane a rýchlo sa dostala do úlohy vdovy, ktorá prišla o manžela a chce, aby jeho telo bolo oddelené a konečne mohlo spočinúť v hrobe. „Nezvládnem to!" precedila som potichu medzi zuby, aby ma počuli len moji spoločníci a nie ostatní ľudia, ktorí čakali na to, pokým ich pustia do mesta. Lucyila mala pravdu, kontrolovali a to dosť prísne. Ak dotyční nemali papiere, tak najskôr museli obrátiť všetky vrecká a až potom bez peňazí mohli vojsť. Chvela som sa – priam som sa triasla. Nemala som právo na sťažovanie. Po tom, čo Lucyila šikovne mágiou pripevnila mŕtve telo čarodejníka na živé telo anjelského bojovníka, tak on dostal jediný z našej skupiny právo na to, aby sa mohol sťažovať. Ja som mala proste držať hubu a pokračovať. Loran pokojne kráčal – až príliš na to, že niesol mŕtvolu. Aspoňže nebola ťažká a nikto ju zatiaľ nevidel. Lucyila cez neho prehodila veľký plášť, ktorý ju schoval. Lenže ten pach zostal!
„Losiela, dýchaj predsa ústami. Bude to dobré, na smrad si zvykneš," prehovorila na mňa. Nemohla som jej odseknúť, že samozrejme, že som dýchala ústami a vyzerala pri tom ako idiot, no pach sa aj tak ku mne dostal. Ak sa povraciam pred nimi, tak im očividne dôjde, že nie som človekom. Pozrela som sa na maličké hnedovlasé dievča, ktoré niesol otec na rukách. Hľadela na mňa s veľkými očami a usmiala sa. Ona sa nechvela a nevnímala pach, ktorý okolo nej vládol. Len si žila bezvýznamný život a robila na mňa grimasy. Pri tom všetkom mi napadlo len to, že mňa otec nikdy na rukách ani nedržal. Nepamätala som si na jeden milý dotyk.
Rad sa pohol rýchlejšie, pretože zopár občanov malo doklad o tom, že v meste bývali. Tých pustili bez problémov. Náhle som bola tak strašne nervózna. Sledovala som, ako pustili aj posledného muža, ktorý bol pred nami a pristúpili sme k ním. Lucyila nám hovorila, aby sme boli pripravení a ja som rozhodne pripravená nebola. Obracal sa mi žalúdok, z nedostatku kyslíku som skoro odpadávala a ešte k tomu mi aj trešťalo v hlave. Pri tom všetko som vraj mala nahodiť úsmev, aby boli strážcovia ku mne milí. Tiež si pomimo pripraviť štít, aby som sa mohla brániť, keby nám to nevyšlo. Ako som to všetko mala stihnúť? Prehltávala som dookola sliny a snažila sa nedýchať.
