Let me Know

10

 
  Pozoroval som ho s hlavou podoprenou rukou o lavicu.

  ,,To som až tak krásny, že si sa úplne stratil?" povedal odrazu a ja som skoro spadol zo stoličky.

  Fajn....

  Možno nie len skoro...

  ale to není podstatné.

  Zasmial sa a sledoval ma kúskom oka.

  ,,A-ako..?" ,,Ako dlho nespím?" dokončil za mňa a znova sa krásne zasmial. ,,Nespal som. Niečí pohľad mi v tom bránil." Zčervenal som a posadil sa naspäť na stoličku s pohľadom smerujúcim ku mojím rukám, ktoré som mal zložené na stehnách.

  ,,Prečo si meškal?" povedal a donútil ma tak zdvihnúť pohľad.

  ,,Jungkook mi prestavil budík. A ty? Vraj si tiež prišiel neskoro," odpovedal som mu a sledoval každý jeho pohyb. Prečo od neho neviem odtrhnúť pohľad?

  ,,Svoju posteľ mám radšej ako školu," povedal a mykol plecami. Neubránil som sa a začal som sa smiať. Pohľad som opäť sklonil a zasekol sa ním na jeho nohách. Mal nádherné topánky. Tiež by som také chcel.

  Môjho pohľadu si všimol a tak si ich trochu schoval pod stoličku. ,,Ak ťa to vyrušuje tak si môžeš presadnúť aleb-" rýchlo som ho musel prerušiť.

  ,,Nie! Práveže naopak. Páčia sa mi. Keby som mal dosť odvahy nosil by som ich tiež. Len nemám," smutne som sa pousmial a pozrel mu do očí v ktorých bolo teraz ale niečo zvláštne.

  Chvíľu som sa v nich snažil zistiť, čo to presne je, ale vyrušil ma príšerný zvuk vychádzajúci z hodín čo tu nechal učiteľ.

  Yoongi sa hneď postavil a išiel ich vypnúť. Trochu som dúfal, že sa ku mne znova otočí ale len odišiel.