Let me Know

43

Keď som prišiel do triedy nikto v nej ešte nebol čo bolo trochu zvláštne ale neriešil som to. Sadol som si na svoje miesto a prichystal si veci na hodinu s paní Byul.

Hral som sa na svojom telefóne a čakal kým niekto príde. Stiahol som si tam zopár hier a takmer som prekonal svoj osobný rekord ktorý som zatiaľ dosiahol no vyrušilo ma zvonenie. Slečna Byul nikdy nemešká ani sekundu takže som sa automaticky postavil.

Lenže do triedy nikto nevošiel. Takmer všetky lavice boli prázdne. Všetky okrem mojej...

A Yoongiho.

Mal ma sebe krásne červené šaty ktoré keby som mal, tak by som ich nosil stále. Boly jednoduché ale niečím ma proste zaujali. Zaujali natoľko, že som si ani neuvedomil že som vykročil smerom ku jeho lavici.

Z diaľky som si to nevšimol, no na krku mal nádherný medailón. Vyzeral, že sa dá otvoriť. Moje ruky automaticky prišli ku jeho krku a medailón som otvoril.

No nenachádzala sa v ňom normálne fotka. Zjavil sa malý akoby hologram v tvare otáznika a miestnosť zaplnila tichá hudba. Akoby niekto v diaľke hral na piane, no miestnosť dokázala zaplniť aj tak. Znela tak krásne, smutne a bolestivo. No bola mi povedomá. Akoby som ju už niekde počul.

Moja hlava začala bolieť. Akoby mi do nej niekto vrazil klinec. Zrútil som sa na kolená a chytil sa za bolestivú časť. Nič tam nebolo no bolesť sa stupňovala. Svet sa začal zahaľovať temnotou a posledné čo som cítil bol pád môjho tela na tvrdú zem.

,,AAAAH!" Zakričal som od bolesti a otvoril som oči. Hlava ma stále bolela, no už to bolo o trochu lepšie. Stále ale len ťažko znesiteľné.

,,Prepána Jimin si v poriadku?!" Pribehol ku mne automaticky Jungkook a obzeral si ma od hlavy až po päty.

,,A-.. áno. Len som mal strašne zvláštny sen," povedal som a chytil sa za miesto na hlave. Stále som cítil bolesť.

,,Si si istý? Nevyzeráš tak," povedal Kookie a pozrel sa mi na hlavu. Oddialil moju ruku a pozrel sa na dané miesto. Takmer som už nič necítil no stále to tak brnelo. ,,Hm, nič tu nemáš. Boli ťa niečo?" Zavrtel som hlavou v nesúhlas a jemne som sa pokúsil usmiať. Už to bola takmer aj pravda.

Kookie prikývol a pevne ma objal. ,,Už ma takto nestraš prosím," zašepkal mi do ucha a ja som cítil ako znova zaspal, čo sa aj rýchlo dokázalo tým, že ma doslova priľahol na mojej posteli. Nechal som ho teda spať len som ho položil do pohodlnejšiej polohy a zaspal som tiež v jeho objatí.

Mrzí ma že som dlhšie nevydala kapitolu. Mala som v pláne skončiť príbeh...

Nie tento...
Ten svoj...

Viem že si to nečítaš..nemáš dôvod.. no ak áno tak mi to prosím prepáč.. nehnevaj sa..
Ja len nechápem ako je možné, že si jeden z asi milión dôvodov prečo chcem odísť z tohto zasraného sveta...

A jeden z dvoch dôvodov prečo to nedokážem urobiť..

Chims