Lost Memories (Fanfiction for Avengers)

Epilóg

*~ROSALIND~*

Chvíľu som sa ešte zvíjala v bolesti, no hneď som pochopila, že nehýbať sa bude najlepšie a najmenej bolestivé. Snažila som sa nadýchnuť a rozmýšľam som ako najlepšie môžem zakončiť svoju cestu. Bola som však sama. Nikdy som nechcela zomrieť sama. Prišlo mi to smutné, no nechcela som, aby mojou poslednou emóciou bol smútok.

,,Vidím, že máš môj meč." začula som hlas sediacej ženy pri mne.

Pomaly som pootočila hlavu a uvidela som známu bledú tvár s hlbokými hnedými očami a výraznými lícnymi kosťami. Bol to ďalší strážca. No tentoraz to už bola Penteleone.

,,Jednou z tvojich spomienok bola spomienka na dievča ktoré zomiera samé."
Pokračovala s prívetivým tónom a hľadela do portálu ,,No som tu pre teba."

,,Ak chceš ten meč tak si ho vezmi." šepla som.

,,Nechcem meč." povedala a chytila ma za ruku.

,,Mne už nepomôžeš." povedala som so zvyškami síl.

Až teraz som si uvedomila, že to isté som videla vo svojich spomienkach. Dievča ktoré zomriera, držím ju za ruku a ono povie, že už jej nepomôžem. To bola Pentaleonina spomienka, nie moja.

Pentaleone mlčala. No po chvíli zjavne našla správne slová.

,,Toto miesto nemá nikto rád, no málokto by mohol vedieť, že toto je to legendárne krásne miesto, nazývané raj." povedala smutne.

Neveriacky som sa na ňu pozrela, no obrátila som pohľad na portál a teraz som tu.

Sedím na studených kameňoch, pozerám sa do portálu s vierou, že ním Thór preletí a bude pri mne. Už som ho videla ako drží vo svojej ruke Mjolnÿr a ako veľký hrdina ma nežne berie do náručia, letí cez portál, a nesie ma Frigge ktorá ma dokáže udržať nažive kým mi niekto pomôže. Ach, keby to len neboli moje predsavy ale skutočnosť. Skutočnosť je taká že Thór nesplnil žiaden z krokov môjho zúfalého plánu. Stále som tu sama a už sa nemôžem hýbať lebo som stratila príliš veľa krvy. Už cítim že toto je koniec, že už nikdy neuvidím lúče slnka či Thórov milý úsmev. Keby bol by pri mne, pomohol by mi, no už je neskoro, krv zo mňa pomaly vyteká a ja cítim ako strácam silu a kontrolu nad mojimi zmyslami. Oči sa mi zatvárajú a pľúca iba ťažko prijímajú prívod kyslíka. Nadychujem sa a cítim že toto už bude môj posledný výdych. Opäť premáham viečka a pozrám sa do portálu, toto je posledná vec ktorú vidím. Oči sa už zatvorili a srdce vypovedalo službu. Cítim posledný výdych ako odchádza s mojou nádejou na prežitie, s poslednými kvapkami krvy a poslednými myšlienkami ktoré smerujú k nemu. K Thórovi.

Registrujem už iba posledné Pentaleonnine slová a dúfam, že má pravdu.

,,Smrť nieje koniec," hovorí aj keď už poriadne nevnímam ,,je to iba prechod."