Lost Memories (Fanfiction for Avengers)

24. Pred tým ako idete na sebe vražednú výpravu,pozrite či nemáte obrátenú mapu

LADY SIF

,,Chceme to dievča." povedal Will a zaškúlil po ampulke ktorú som držala v ruke.

,,Prestala som už počítať koľko krát mi to niekto povedal.“ zamrmlala som si. ,,Prečo?" znela moja otázka.

,,Môže si vybrať. Zabijeme ju, alebo uväzneníme do pút z ktorých by sa nedokázala vymaniť."

,,Prečo?"

Povzdychol si akoby chcel povedať, že som tá najnechápavekšia bytosť vo vesmíre ktorej to už nevie jednoduchšie vysvetliť.

,,Pokiaľ svoje schopnosti nedokáže ovládať tak by dokázala vesmír zničiť. Všetko. Zabilo by to nielen ju ale aj vesmír. Dokáže prelínať časové osi, dokáže vyvolať z pralelného vesmíru hmotu a mnoho ďalšieho čo ešte ani mi nevieme. Dokáže manipulovať s molekulami.“ vysvetlil.

,,A keby sa to naučila ovládať?“ spýtala som sa s nádejou v hlase.

,,Nedá nám to záruku, že to nepoužije.“

Odvrátila som od neho pohľad a nastala chvíľa ticha.

,,Ste si zjavne blízke.“ začal pomaly ,,Či už ste sestry alebo iba priateľky, tak je mi jasné, že keby ti išlo o život a ona by si mala vybrať, neváhala by a život by ti zachránila. Ak by to robila často... Musíš ma pochopiť.“

Povzdychla som si.

,,Keď jej však poviem niečo iné,“ Povedala som si to viacmenej pre seba. ,,niečo, čo ju donúti-“

Niečo mi došlo. Došiel mi úžasný nápad. Bolo už vlastne na čase. Moje nápady sú akosi obmedzené.

Rozrazila som dvere až Will na stoličke podskočil od strschu. Vyletela som z miestnosti na chodbu.

,,Fandral, pokračuj vo výsluchu!“ dala som povel a rozbehla sa pred. Ešte keď som bola na chodbe tak som začula Fandrlovu odpoveď.

,,Ale ja som sa udusil ako kura! Ja nemôžem!“

ROSALIND

So zatajeným dychom som sa natiahla po ďalšom opornom bode. Nahmatala som kúsok skali a pevne sa jej chytila.

Následne som nohu zodvihla a oprela som ju o niečo vyššie. Natiahla som druhú ruku, keď sa mi pod druhou nohou zosypalo kamenie dole.

Ruky sa mi skĺzli. Vyhŕkla som od strachu.
Podomnou je sto metrov ničoty a šutrov a ja som sa pošmykla? Až po chvíli som si uvedomila nebezpečie aké na mňa číha. Pritlačila som sa v páde ku stene a snažila sa rukami zachytiť o hocijaký oporný bod.

Vystrašene som sa šmýkala stále nižšie. Už som si ruky od trhavej bolesti necítila, nohami som sa zapierala a chytala sa každého kameňa, no išla som príliš rýchlo. Nikdy som sa nestíhala chytiť poriadne.

Už som sa lúčila s každým koho poznám, keď sa moja ruka o niečo zachytila a mnou prešla trhá bolesť.

Vtom som zastala. Pozrela som sa na môjho záchrancu. Bol to... konár.

Konár ma zachránil. V duchu som mu poďakovala a potešila sa, že zo mňa nieje sušienka roztlačená na zemi.

Pokračovala som vo svojej samovražednej ceste ďalej. Už ma žiadne kamene nedostanú!

Po dlhej chvíli som rukami dosiahla na vrchol kopca. Strmého, strmého kopca.

V knihe nebolo presne určené kde sa meč nachádza. Bolo na výber viac miest. Našťastie na každom mieste sa meč mohol zjaviť v inom čase.

No aj tak som tomu nerozumela. Ako sa môže meč teleportovať? Kniha bola v inom jazyku takže z toho čo som predložila sa mi podarilo zistiť kde by sa mal zhruba nachádzať. Vraj to bude jasne vidieť.

Pohľadom som prešla každý výčnelok kopca, každý kameň. Nikde nič. Zavrčala som od zlosti. Mysela som si pomýliť miesto. Z vrecka som vytiahla kus poskladaného papiera. Rozložila som ho a objavila sa predomnou mapa ktorú som vytrhla z knihy.

Všetko vyzeralo tak ako má, no jediná vec nie. Kompas ktorý bol na dolnom rohu ukazoval juh tam, kde mal byť sever.

Rozmýšľala som či to nieje tlačová chyba keď som si uvedomila, že tu mapu držím naopak.

Otočila som ju a pochopila, že som na druhej strane mapy.

Riskovala som život a to pre nič!? Od zlosti sa zo mňa takmer parilo. Ako môžem byť taká nepozorná!? Kopla som do jedného veľkého balvanu. Ihneď som pochopila, že to bol zlí nápad.

Mala som pocit akoby som mala všetky kosti polámané. Začala som skákať na jednej nohe a kričať na šuter či tu naozaj musí zavadzať.

Keď som už dokončila toto divadlo tak som si povzdychla. Musím sa dostať dole bez väčších ujmí na zdravý, no aj tak je to dosť riskantné. Cesta dole je ešte ťažšia ako cesta hore.

,,Chceš pomôcť?“ ozvalo sa za mnou.

Hlas som spoznala hneď, no nedalo sa povedať, že som chcela vidieť tvár.

,,Budem rada.“ odvetila som sa a otočila sa.

Stála za mnou Miriabell. Usmiala sa a podišla ku mne.

Bola pri mne dosť blízko preto som o krok ustúpila.

,,Čo spravíme?“ opýtala som sa.

Ona nahodila bezstarostný výraz.

,,Pôjdeme dole.“ povedala.

Nedokázala som zistiť ako to chce uskutočniť pretože nasledujúcim udalostiam doteraz nerozumiem.

Opäť sa usmiala a sotila do mňa. Zacítila som bolesť na hrudi. No s hrôzou som si uvedomila, že mám väčší problém. Už som pod sebou necítila zem. Padala som. Vlasy mi zatienili výhľad na ňu ako tam iba stojí a usmieva sa.

Z môjho hrdla sa vydral hlasný a úzkostlivý výkrik. Nabrala som rýchlosť. Nestihla som si nič uvedomiť a už som pocítila veľmi silný náraz a rýchlu temnotu.