Lost Memories (Fanfiction for Avengers)

22. V ústrety temnoty nebol dobrý nápad...

Predtým než začnete čítať odporúčam sa zavrieť v izbe, zastrieť žalúzie a zhasnúť svetlo a čítať po tme. 😁 Budete mať lepší zážitok. PS: nečítajte to v takomto postupe päť ročným deťom. Skočila vám pod perinu a začnú štrajkovať, že z nej už nikdy nevilezú. Pri takomto prípade odporúčam terapiu My Little Pony.

ROSALIND

Blúdila som po chodbe a jediná vec udržiavajúca ma pri zmysloch bola sviečka. Svetielko nádeje v obrovskej temnote.

Namierila som svetlo pred seba a keď som sa pozrela tým smerom, niečo som zachytila. Nejaký pohyb.

To bol určite iba netopier.

Nahovárala som si.

Ďalej som kráčala úplne potichu, už som neskúmala steny, chcela som sa iba dostať domov. Do svojej izby.

Vzápätí som však uvidela niečiu tvár. Bola to tvár ženy, alebo skôr dievčaťa. Stuhla mi krv v žilách. Jej tvár bola celá od krvy. Prepaľovala ma čiernymi očami a biele vlasy jej padali do tváre.

Zhrozene som vykríkla a sviečka mi spadla na zem. Rozhostilo sa úplne ticho a tma. Zatajila som dych. Vôbec som sa nedokázala hnúť. Pretekala mnou hrôza. To ma dokáže vystrašiť taká maličkosť? Možno sa to zdá ako maličkosť, no nieje. Moja reakcia bola úplne normálna.

Asi po niekoľkých sekundách som sa odvážila zohnúť a sviečku chytiť do ruky. Ihneď ako som to urobila, sa sviečka rozhorela. Aj táto vec prispela k šialenému strachu ktorý som cítila.

Sviečkou som namierila na miesto kde stálo dievča, no bolo prázdne. Začínala som si myslieť, že šaliem, preto som sa otočila a začala kráčať do opačného smeru. Neprítomne som hľadela pred seba a zatínala ruky do pästí až mi zbeleli hánky.

,,Lovibell." začula som šepot.

Zastala som a opäť sa nehla. Zimomriavky ma obalili do svojej zimy ako do papiera a čakali kým sa poddám. Nevedela som čo robiť. Rozbehnúť som sa bála, zostať som sa bála.

,,Lovibell." začula som opäť a zreteľnejšie. Toto sa mi nezdá. Niesom cvok.

,,Lovibell." po tretí raz vyslovila bytosť moje meno a tentoraz pokračovala. ,,Čakala by som od teba viac odvahy." povedala chrapľavím hlasom.

Odrazu sa predomnou zjavila. Zničoho nič. Ako prízrak. Potlačila som výkrik a namiesto toho som sa strhla a narazila do steny. Dych sa mi takmer zastavil, ruky sa mi triasli a jediná vec ktorú som počula bol tlkot vlastného srdca.

Nedokázala som zo seba vytisnúť jediné slovo.

,,Pamätám sa na odvážne dievčatko, schopné urobiť pre svoju rodinu všetko." posmešne povedala a zmizla do tmy.

,,O čom..." zlomil sa mi hlas ,,O čom hovoríš?" odhodlala som sa k slovám.

,,Dobre vieš." natiahla ruku a tesne pred tým ako sa má dotkla sa zháčila. Na jej tvári som videla nerozhodnosť. Nakoniec ruku odtiahla a zničené pery roztiahla do úsmevu. ,,Vieš, čo sa stalo pred príchodom na Ásgard?" opýtala sa.

,,Nemám potuchy." odvetila som pevným hlasom.

Strach pomaly odchádzal a nahradzovala ho nádej a odvaha.

,,Keď to zistíš, pochopíš." povedala tajomne.

,,Povedz mi to ty." vyhlásila som odhodlane.

,,Konečne." potešila sa. ,,Takto ťa spoznávam." odmlčala sa a prebodla ma pohľadom. ,,Chcem od teba jedinú vec."

,,Neviem o tom, že som prišla vyjednávať." zasiahla som do rozhovoru.

,,Kde inde by som si ťa mohla odchytiť než tu? Musíš splniť čo ti poviem inak sa naplní tvoja nočná mora." uškrnula sa.

,,Ja sa smrti nebojím." oponovala som.

Bola to pravda. Pokiaľ bude mať moja smrť účel, rada takú podstu podstúpim.

,,To som už zistila." odvrkla. ,,No bojíš sa, že zomrieš a nikto to nezistí, bojíš sa, že ťa tu nikto nikdy nenájde, bojíš sa, že tvoji priatelia sa nikdy nedozvedia kde a prečo si zomrela, bojíš sa samoty a zúfalstva, bojíš sa strachu."

Po týchto slovách som si uvedomila, že má pravdu. Vymenovala veci ktorých sa bojím najviac. Naozaj sa bojím strachu. Bojím sa samoty. Ale ako to zistila?

,,Už sme sa niekedy stretli?" opýtala som sa mimochodom.

Dievča sa zasmialo.

,,Musím povedať, že som to vtedy prehnala, no môžeme začať od znova." usmiala sa.
,,Musíme dokončiť to, čo sme začali." povedala. ,,Potrebujem jedinú vec."

,,Ako ti môžem veriť?" opýtala som sa.

Nežne sa usmiala a chytila ma za ruku. Jej dotik bol nežný, no ľadový a chladný zároveň.

,,Viem čo sa ti stalo a dokážem ti pomôcť." povedala vážne s náznakom lásky. ,,Spolu tvoju silu odstránime a už sa nebudeš musieť báť, či v najsedujúcej chvíli ublížiš svojim priateľom." povedala a v očiach sa jej zaleskli slzy.

Jemne som prikývla.

,,Čo odo mňa žiadaš?"

THÓR

Keď sa už Rosalind pustila do rozprávania jej príbehu poviem teda čo sa stalo kým bola Rosalind v záhadných chodbách:

Skoro ráno som sa zobudil a rozhodol sa ísť potrénovať. Prešiel som cez chodbu keď mi niečo napadlo. Je už Rosalind hore? Podišiel som k jej dverám a načúval. Bolo tam hrobové ticho.

Opatrne som pootvoril dvere a nazrel dnu. Jej posteľ bola prázdna, preto som si pomyslel, že ma predbehla a už je vonku.

Vydal som sa na cvičisko. Na prvom však nebola. Zašiel som na jej obľúbené, no tam tiež nebola. Obišiel som všetky, no nikde nikoho.

,,Nemôžeš spať?" začul som za sebou veselý hlas.

,,Vidím, že aj ty si ranné vtáča." odvetil som a ďalej som sledoval cvičisko či som niečo neprehliadol.

,,Čo hľadáš?" zvedavo sa ku mne naklonil Loki a pozeral sa mojim smerom.

,,Rosalind." odpovedal som mu. ,,Nevidel si ju?"

Loki pokrčil plecami.

,,Možno sa išla prejsť do záhrad."

Rozpačito som sledoval okolie. Donútil som sa vyhnať z hlavy zlé myšlienky a začal som s výcvikom.

ROSALIND

Nechápavo som pokrútila hlavou.

,,Tvoje účeli niesú čisté pokiaľ chceš takú vec." odporovala som.

Dievča sa usmialo.

,,A navyše ani neviem kto si!" hnevala som sa.

,,Som Miriabell." povedala a objala ma. ,,A som tvoja staršia sestra."

Keď dopovedala, dotkla sa môjho čela a tak ako som padala k zemi, tak som padala aj do temnoty.

Ako sa vám páčila kapitola? Čo si myslíte o Miriabell? Ďalšiu kapitolu môžete očakávať zajtra alebo ešte dnes večer.
Prajem pekný deň.❤️
Bianchi.