Lost Memories (Fanfiction for Avengers)

37. Prešli presne dva týždne...ideme na bingo alebo je koniec sveta?

LOKI

Predtým, než som všetkých nechal napospas Kreeskej armáde som hodil pohľadom po Sif ktorá sa držala od Tris ďalej a tasila dvojsečný meč. Tris ktorá mala meč pri sebe robila to isté. Thór prehadzoval v rukách kladivo a Rosalind iba neozbrojene stála.

Pozrel som na toho neschopného strážcu. Z jej výrazu som nemohol toľko vyčítať, no bolo to niečo medzi zlosťou a ľútosťou.

Hodil som kameň o zem a vzápätí ho zodvihol. Telepotovalo ma to na Ásgard. Kameň som pevne zvieral v ruke. Stále som naň vrhal pohľad aby sa mi -presne ako Tris- ,nestratil'.

Vedel som čo mám robiť a aj tak som sa cítil nepripravený.

Predstúpil som pred Ódina ktorý si ma zvedavo obzeral. Vysvetlil som čo je vo veci, no on už bol zjavne v obraze. Vojsko sa už chystalo, no nemali kadiaľ prejsť. Opäť som otvoril portál a zobral ich na tú hroznú planétu.

Keď sne prišli boj už bol v plonom prúde.

LADY SIF

,,Miriabell..." vytisla zo seba Rosalind ,,Čo to-?" nedokázala dokončiť.

,,Rosalind." usmiala sa. ,,Pamätáš na náš cieľ?"

prikývla. Chceli Pentaleonin meč, to som už vedela, no načo im to bolo?

Vrhla som pohlaď na Miriabell. Držala ho. Držala ten meč. Zatiaľ čo sme sa tu hádali, ona musela popátrať a nájsť ho.

,,Prečo si priviedla Kree?" opýtala sa Ros neisto.

,,Prestaň už dúfať, že som na tvojej strane Rosalind." súcitne sa usmiala, ,,Mám čo som chcela, už ťa nepotrebujem."

Vojsko za ňou sa odrazu rozbehlo k nám. Nemohli sme sa ubrániť proti toľkým, no Thor si to vzal na starosť, roztočil kladivo a jedného po druhom posielal k zemi.  Rosalind bola neozbrojená, preto zaútočila holými rukami. Tris sa začala oháňať mečom a ja som nemala na výber. Vyrazila som do boja tiež.

No vedela som, že ak niekto nepríde, je to naša istá smrť.

THOR

Boj netrval tak dlho a objavil sa Loki spolu s vojskom. Na tvári sa mi zjavil úsmev. Loki iba vytiahol dýky a pustil sa do boja.

Iba dve osoby nebojovali. Miriabell a tá strážkiňa.

Ako strážca nám mala pomôcť. Keď je taká dobrá, že ju vybrali za strážcu tak prečo neútočí?

,,Hej!" zakričal som na ňu ,,Čo tam tak stojíš? Pomôž nám!"

Žena iba pokrútila hlavou.

,,Toto nieje môj boj, nemôžem zasiahnuť."

nevedel som ako to u strážcov chodí preto som sa iba sústredil na boj.

No ešte jeden človek sa vytratil z boja. Rosalind. Razila si cestu k Miriabell. Videl som ako každým krokom slabne. Akoby meč ktorý Miriabell držala z nej vysával život.

Rozbehol som sa za ňou. Musel som jej pomôcť.

,,Miriabell prečo to robíš?" vrhla na ňu otázku.

,,Pochop Lovi, že ja tu niesom hmotne, môj duch je uväznený a jediná možná cesta ako sa vyslobodiť je, sa s niekým vymeniť." usmiala sa ,,A ty si dokonalá voľba."

Následne na ňu -ako inak- zaútočila.

Jediné čo mohla Ros robiť bolo sa vyhýbať jej výpadom.

,,Vieš Lovibell, že sú to práve dnes tie dva týždne čo mali ubehnúť?" spýtala sa veselo.

Ros nedpovedala iba sa bránila. Následne Miriabell zodvihla meč dohora a rýchlo ho spustila na Rosinu hlavu. V rýchlosti si Ros čupla a prekrížila ruky nad hlavou. Meč silno dopadol na moje jej ruky a celým mojím telom sa jej rozliala bolesť. Vykríkla  a padla na zem. Už jej nič nebránilo aby si Miriabell vzala jej život, no ja som jej v tom zabránil. Narazil som do Miriabell kladivom a dal sa s ňou do bitky. Bolo mi jasné, že to Miriabell nemôže vyhrať, no ona nebojovala, iba proste zmyzla.

Chvíľu mi trvalo kým Ros rozdýchala to čo sa práve dialo.

Vrhol som na ňu prestrešený pohľad.

,,Si úplne bledá. Vyzeráš presne ako keď si spadla z tej hory." hovoril som vážne.

Podal som jen ruku a Ros sa postavila.

,,Nemôže ma zabiť." okomentovala ,,Ona to vie, tak prečo útočí?"

,,Pretože Peispender je jediná veď ktorá ťa môže zabiť." ozvala sa žena.

,,Prečo?" opýtal som sa podozrievavo.

,,Bunky v Lovibellinom tele sú schopné regenerácie, no tú ten meč dokáže zastaviť."

Prekvapenie som povytiahol obočie.

,,Ona ma teda naozaj nenávidí." skonštatovala Ros.

,,No túto výhodu ti úloha strážcu zoberie."

,,Hovorila si, že nebudem dobrý strážca, prečo teda-?"

Nemohla Ros dokončiť kôli niekoľkým Kree čo sa na ňu vrhli.

,,To nebudeš, ale kôli nedostatku budeš musieť. Tvoj meč bude pre teba dokonalá zbraň. V iných rukách by bol nebezpečný." pokračovala žena bezstarostne.

,,Ale Peispender nieje môj meč. Je Pentaleonin." nechápala Ros.

,,Mal byť jej." povedala chladne ,,No povedzme, že ty si prišla skôr."

,,O čom to trepeš? Vždy ho mala pri sebe! Mal ho aj jej brat!" Ros bola úplne rozladená, že po nej kričala a pritom odrážala Kreeske útoky. ,,Nič od teba nežiadam!" povedala keď žena mlčala. ,,Chcem iba vysvetlenie."

,,Nebol to jej meč," priznala ,,patril jej bratovi a on chcel aby ho mal dobrý bojovník. Predurčil ho tebe." povedala sklamane. ,,Ona ho iba prevzala po jeho smrti."

Nechápavo sa na ňu zahľadela čo ju stálo bodnutie akousi dýkou. Keďže bola takzvane dočasne nesmrteľná tak ju to iba na chvíľu položilo na zem.

Vďaka mne však neskončila ako sušienka, no do boja sa musela rýchlo vrátiť.

Prezrel som si jej ranu.

,,Na toto si tak ľahko nezvyknem." okomentoval som.

,,Toto bude dlhý boj." skonštatovala žena.

,,Nebol by keby si nám pomohla." oboril som sa na ňu.

Žena prevrátila oči a rozbehla sa do boja. Ona portale teraz však ostali nechránené, no vedel som, že nikto si netrúfne ísť do jedného z nich.

Bol pekný pohľad na ňu ako sa oháňa tým obrovským mečiskom a hrá sa na kosačku, no v boji nebola lepšia než Rosalind.

Sústedil som sa však niečo iné. A to na Miriabellinine slová ktoré museli niečo znamenať. Naozaj prišli dva týždne. Ako môžem vedieť, že sa táto bitka skončí dobre?