Lost Memories (Fanfiction for Avengers)

17. OBROVSKÉ BUM!!!

LADY SIF

Ako som už povedala: Toto je najzaujímavejší boj aký som kedy zažila. Zažila som ródeo so stoličkou, prebila som sa cez stenu, rozrazila som dvere, vybehla štrnásť poschodí, troch Kree omráčila kusom steny, prebehla cez bezpečnostný systém...no nemohlo to skončiť mojou výhrou, nie! Namiesto toho sa predomnou zjavilo vojsko Kree! (S tým rozdielom, že iba cvičili, nechceli sa na mňa vrhnúť) ale to z rozprávania Fandralovi vynechám.

No oni neboli jediný. Vlastne to vojsko mi ani nevenovalo pozornosť. Jediný kto bol na mňa pripravený, bola špeciálne vycvičená jednotka smrtiacich modrých hláv ktorý na mňa naskákali a snažili sa ma spútať. Prirodzene som sa s nimi začala mlátiť. Jeden, ktorý mi držal nôž pod krkom to schytal mojou nohou do jeho citlivého miesta. Nôž som mu vytrhla a šmarila ho do Kree ktorý mi chcel spútať nohy.

Tretí však stihol odskočiť a zaútočiť. Venoval mi päsťouku, no ja som mu to vrátila kopom do brucha.

Nebola by som správy bojovník keby som ich nebola dorazila. Skočila som sa tretieho a opäť tresla päsťouku. Druhý bol však už na nohách a snažil sa ma z jeho kamaráta zhodiť. Urobil však nevyspytateľnú hlúposť. Je predsa tajná jednotka tak prečo ma chytil za zápästie keď ma mohol slušne zložiť jediným úderom do hlavy? Ako mi stisol ruku tak som zacítila neidentifikovateľnú bolesť ktorú som dosiaľ nikdy nezacítila. Nevedela som, čo to bolo, no o chvíľu som to už necítila. Kree som prehodila do predu tak, že skončil na lopatkách a v takejto polohe som ho omráčila rozvnako ako predošlého.

Keď všetci ležali, tak som sa rozbehla, no aj tak mi počínanie bojovníka nedávalo zvysel. Moje rozmýšľanie skončilo ihneď ako som z celého hrdla zakričala:

,,HEIM-!”

A tu som sa zastavila. Tajná jednotka má pri sebe veľa výbušných zbraní. Dá sa povedať že Kreeska tajná jednotka=jednotka Kreeska bojovníkov ktorý keď majú prehrať tak vypustia bomu a zabijú pri tom aj seba čo v preklade znamená, že sú to vlastne samovrahovia...tak ako ja. Vždy som túžila zomrieť hrdinkou smrťou.

Zohla som šak jednému z Kree a začala sa prehrabávať v jeho vreckách. Našla som niekoľko guličiek ktoré boli menšie bomby, no ja som toho potrebovala viac. Od všetkých som nabrala výbušniny. Bol to ľahký princíp-hodíš a BUM!

Mala som ich deväť. Zhlboka som sa nadýchla a hodila jednu rovno do trénujúceho vojska. Bola to taká malá strela, že si ju nikto nevšimol. Došlo mi, že ich musím hodiť naraz na jedno miesto.

Sústredila som sa na cieľ a ruku dala za hlavu. Jedna noha dopredu a druhá vzadu. Zaostrila som pohľadom a čo najsilnejšie sa rozohnala. Guličky leteli vzduchom svorne vedľa seba až dopadli na zem.

Prekvapivo...nič sa nestalo. Prvé dve sekundy som nechápavo stála a potom sa začal výbuch. Toto nebolo BUM! Toto bolo OBROVSKÉ BUM!!! Až vtedy som sa spamätala a rozbehla som sa.

Avšak idúca sa skaza bola rýchlejšia a vzala má do svojho náručia a vzápätí má to odhodilo asi o desať metrov ďalej. Bolo by to relatívne fajn ale bola tam budova.

Videla som pred sebou múri keď som padala. Zatmelo sa mi pred očami. Ruky som dala zúfalo pred seba aj keď som vedela, že pád nezastavím. Dopad bol ešte tvrdší než som čakala. Zvalila som najmenej tretinu budovy. Nevládala som sa pohnúť. Jediné čo som stihla pred tým ako som omdlela bola jediná veta: ,,Heimdall, vezmi ma späť...” zašepkala som.

THÓR

,,Čo sa to tu stalo!?” vyhŕkol som nahnevane.

,,Thór!“ začul som hlas môjho otca. Znel naozaj rozzúrene. ,,Kde si-!?“ tu sa zarazil keď uvidel Rosalind. ,,Jasne som ti z Ásgardu vychádzať zakázal!“ keď uvidel Lokiho tak bol ešte zarazenejší. ,,A ty-!”

,,Ja práve odchádzam.” skočil mu do reči Loki a zmizol.

Odinom lomcoval hnev. Bol na mňa nahnevaný a neskôr som zistil prečo. Práve keď som bol preč tak tu vypukla bitka a uniesli Sif. Téda...to znie naozaj čudne...uniesli Sif.

ROSALIND

Neisto som si premeriavala muža ktorý tak jačal na Thóra. Zdal sa mi povedomý, no nevedela som či je to preto, že aj Fury mal pásku cez oko alebo preto, že som ho niekedy videla. Vedela som, že si skôr či neskôr spomeniem. Spomienky mi už nič neblolovalo takže som tuho rozmýšľala.

Muž si všimol môj predlhý pohľad pretože sa ma opýtal či mi niečo pripadá zvláštne. Ja som iba pokrútila hlavou pretože s ním som sa hádať nemienila.

,,Nie...” povedala som napokon. ,,Iba sa mi zdáte povedomý...”

,,Čo prosím?” nechápal.

Thor mu ihneď všetko vyrozprával a muž iba pokrútil hlavou.

,,Rosalind, toto je Ódin. Môj otec.” vysvetlil Thór.

Najprv som nerozumela. Mala som chuť sa opýtať či to je môj svokor, keď som si uvedomila, že ja som svadbu ešte nemala. Potom som si spomenula kto to je.

,,Už si pamätám.” zvískla som od radosti a Ódin iba s úsmevom pokrútil hlavou.

Odrazu náš záživný rozhovor prerušili stráže ktoré odkázali Ódinovi, že ho potrebujú na hrade.

Išli sme s ním. Čakala nás tam pre mňa nepochopiteľná vec a pre Thóra veľmi znepokojujúca.

LOKI

Prirodzene som nezdrhol a zamieril som na hrad. Vedel som, že o mne Ódin vie. Je mu jasné, že tu som a keby chcel tak by ma zastavil, no neurobil to. Rosalind mu asi povedala o mojom ,hrdinskom’ čine. Ja si nemyslím, že to bolo hrdinské.

Každý robí tak ako mu vyhovuje a keď urobí tak aby to vyhovovalo druhým tak je to hrdinstvo? Tak potom som hrdina už z toho, že nechávam Rosalind vyberať nám zákusok.

Hrdinstvo musí byť zaslúžené, treba iniciativitu a odhodlanosť, nie dobrú príležitosť.

Ako som o tom premýšľal, dostal som sa do zámku. Hneď ako som prišiel tak mi vyrazilo dych. Niesom tu tri hodiny a už sa totálne všetko kazí.