Lost Memories (Fanfiction for Avengers)

6. Stávka

SIF

,,Si v poriadku?“ začula som za sebou niečí hlas.

Neunúvala som sa otočiť aby som zistila kto to je pretože som to zistila podľa hlasu.

Fandral ma chytil za plecia a otočil si ma smerom k sebe.

,,Sif.“ oslovil ma.

,,Chýbajú mi staré časy.“ povedala som rovno a zadívala sa do jeho tváre.

Do jeho úprimných sivých očí mu padali blonďavé pramene vlasov. Spod fúzou vyčnievali pery v súcitnom výraze ktoré sa následne skrútili do jemného úsmevu.

,,Všetko bude v poriadku.“ vyhlásil odhodlane a ja som iba nemo prikývla.

Vytrhla som sa z jeho rúk a sadla si do predchádzajúcej polohy. Fandralov úsmev opadol a tiež si sadol za stôl.

Odrazu som začula akýsi tlmený zvuk. Bol to smiech. Neotočila som sa, no namiesto toho som nastražila uši.

,,Ja som mu to hovoril!” zasmial sa Volstag.
,,Nepodarí sa mu to!”

Hlavou mi začali výriť všetky možné varianty o čom sa rozprávajú.

,,Koľko si na to stavil?” začula som Hogunov hlas ako sa pýta.

,,Svoju sekeru.” zasmial sa Volstag.

,,A on?”

,,Jeden zo svojich mečov. Už sa na ten meč teším! Mal predsa vedieť, že by bolo ľahšie roztopiť ľadovec ako vyhrať túto stávku!”

Niečo sa mi na tom rozhovore nezdalo. Tí dvaja si často dávajú stávky a Fandral prišiel už o polovicu svojich zbraní, no viem, že Volstag by nikdy nestavil svoju sekeru.

Nasledujúce slová ktoré vyšli z Hogunových úst by sa dali prirovnať k ovaleniu valčekom po hlave.

,,Sif, je už raz taká. Fandral ju nezíska.”

Vtedy mi zaplo.

Takže Fandral sa ku mne takto správa iba kôli stávke!? Šak nech počká! Nebude sa somnou zahrávať!

Toto som brala ako oprávnenie na otrieskanie Fandrala o stenu.

Prudko som sa postavila a na Fandralovej tvári prudko spočinula moja ruka. Inak povedané: dala som mu facku. Fandral sa chytil za líce na ktorom svietil odtlačok mojej ruky.

,,Práve si definitívne prišiel o svoj meč.” vyhŕkla som chladne a vydala sa do svojej izby.

Fandral sa z toho zjavne ešte nespamätal lebo chvíľu iba tak sedel, no po chvíli sa za mnou rozbehol a zakričal:

,,Sif! To nieje tak ako si myslíš! Ja-”

Už nestihol dokončiť pretože som vošla do svojej izby a dvere mu zavrela pred nosom.

Udrela som päsťou do steny. Ako som mu mohla na to takto naletieť!? Ten podvodník!

Hnevala som sa na neho. Ako som mu mohla uveriť!? Musím si dávať väčší pozor! Už mu viac veriť nebudem! Už-

Tu moje zlostné úvahy prerušilo klopanie ma dvere.

Dvere som dokorán roztvorila, pripravená rozdať ďalšie facky. No osoba ktorá stála vo dverách ma natoľko zarazila, že som nechala ruku vo vzduchu.

,,Sif, máme úlohu.”

Osoba ktorá stála na prahu mojich diver ma natoľko prekvapila, že som onemela.