Lost Memories (Fanfiction for Avengers)

26. Rozplácnutá sušienka stále žije

LOKI

Začínal som rozmýšľať či som sa nezcvokol alebo niečo podobné. Nikde nikoho nebolo.
Pod horou boli kamene takže ak by sa nezaniká pádom tak prebodnutím šutrom. Práve som prechádzal popod najstrmším zrázom keď som omylom stúpil do akejsi mláky. Znechutene som odtiaľ vytiahol nohu.

No keď som si uvedomil čo to je tak ma to znechutilo ešte viac. Bola to krv. Mláka krvy, no jej pôvodca tu nebol.

Vtedy mi došlo, že cvok tu niesom ja, no niekto iný. Kto by niečo také prežil a nerozcapol sa ako žaba?

Jedine, že by z tadiaľ nepadla Rosalind. Každý by sa však v túto dobu ešte len zdvíhal a nadával na skalu.

Urobil som rýchlu otočku či sa mi to nezdá. Začínal som zvažovať všetky možné závery, no nič mi nenapadlo.

Ešte chvíľu som tam tak stál. Bolo mi to záhadou. Nemohol som to tak nechať. Vydal som sa hľadať Rosalind. Začal som s hradom. Niekto ju predsa musel vidieť.

LADY SIF

Práve sme kráčali s Tris z tréningu keď ma Tris chytila za ruku.

,,Počkaj.“ povedala. ,,Čo to je?“

Chcela som odvetiť, že to sú špinavé hlavné dvere ktoré nevieme zbaviť hrdze, no na týchto atraktívnych dverách bola jedna zaujímavosť. Bol tam akýsi leták.

,,Ale toto som ja nerozvešala.“ zarazila som sa a strhla som list z dverí.

Chytila som Tris za ruku a ťahala ju na našu chodbu kde hrali Volstagg s Fandralom karty. Aspoň to ,bývali‘ karty. Teraz s nich boli placky pretože ich Fandral s Volstagom hádzali do steny ako do terča.

,,Ahoj Sif! Ahoj Tris!“ pozdravil Fandral keď nás uvidel. ,,Nenašli sme šípky.“

,,To vidím.“ povedala som a ukázala na papier. ,,Kto vás poveril vešaním letákov. Nepamätáte si snáď minuloročný ples?“

,,Myslíš ten na ktorom Rosalind vystrelila tie šutre?“ opýtal sa Volstag a zamieril tou úbohou kartou.

,,Áno.“ prisvedčila som. ,,Kde ste tentoraz vyvešali tie plagáty? V lese veveričkám?“

,,Nie.“ usmial sa a podal mi obriu krabicu letákov. ,,To som nechal presne na tento prípad tebe. My sme iba čakali kým sa to vytlačí.“

Povzdychla som si a zobrala vec do rúk.

,,Poď Tris, máme prácu.“

Tris sa usmiala.

,,To vždy vešiaš plagáty ty?“ opýtala sa.

,,Áno. Vlastne-“ pri týchto slovách som sa zarazila. ,,Vždy sme to robili s Rosalind.“ zamyslela som sa a podala som krabicu Tris. ,,Počkaj na mňa chvíľu idem po Rosalind.“

Tris iba nechápavo stála a držala krabicu.

Rozbehla som sa, za Rosalind keď som začula akýsi výkrik. Zabrzdila som. Kto to bol? Zdalo sa mi, že Rosalind má rovnaký hlas. Vystrašilo ma to. Rozbehla som sa za hlasom ktorý vychádzal z lesa.

,,Rosalind.“ zašepkala som a rozbehla sa rýchlejšie. Hlas už dávno ustál. Preto môj strach vzrástol. Čo ak idem neskoro?

Zamierila som do lesa. Pravdepodobne bol výkrik z tadiaľ. Ešte som nebola ani vo štvrtine svojej cesty. Sotva som stúpil a do lesa začali mi napádať zlé myšlienky. Stalo sa jej niečo?

Nechcela som na to myslieť a v nasledujúcej chvíli som už nemyslela na nič iné ako na prekvapenie.

Niekto ma chytil za ruku a potiahol ňou do zadu. Stratila som rovnováhu a spadla som.  Odvahu na to pozrieť sa kto to urobil som síce mala, no ešte chvíľu som zdržala zvedavosť a ostala som ležať.