Lost Memories (Fanfiction for Avengers)

21. V ústrety temnoty

ROSALIND

Príbeh na ktorý boli všetci zvedaví sa naozaj odohrával v mojej komnate. Potom ako sme prežili krásny keď som išla do dvojej komnaty.

No všetko sa to začalo až v noci.

Opäť som sa pokúšala zaspať. Avšak, niečo mi v tom bránilo. Pomaly som nadviha viečka aj keď som vedela, že potom to bude ešte horšie. V mojom zornom poli bolo okno z ktoré som vždy obdivovala záhrady. Podľa oblohy som zistila, že už pomaly svitá, no hodiny mi pripomenuli, že sú tri hodiny nad ránom.

Rozhodla som si ešte pospať, no bez výsledku.

Myslela som, že sa mi nedá zaspať kôli nezvyku, no aj tak by som po hodine zaspala. Stále som sa prehadzovala a nadávala na vankúš.

Keď sa už schyľovalo k zúfalému činu zobudiť Sif alebo Thóra, tak som si všimla otvoreného okna.

Ihneď mi napadlo, že sa mi nedá zaspať pri otvorenom okne. Rozpamätala som sa na to, že nikdy nezaspím s otvoreným oknom. Neviem prečo. Skrátka je to tak a bodka.

Vytackala som sa z izby a zatvorila ho.

Opäť som si ľahla do postele, no stále boli moje pokusy o spánok márne. Rozhliadla som sa či neuvidím iné okno, alebo či som nenechala otvorené dvere, no márne. Všetko zavreté.

Nešlo mi to do hlavy. Stále som cítila vietor, skôr vánok ktorý mi preniká do izby. Rozhodla som sa zahodiť všetku tú námahu a vyskočila som z postele. Postavila som sa a ostražito som striehla na každý pohyb v miestnosti.

Stolička, nehýbe sa, okno, nič, stena, ako by sa vôbec mohla hýbať stena?

Pokrútila som hlavou a presvedčila sa, že sa mi to iba zdá a ľahla som si opäť do postele, stále sa mi však nedalo zaspať.

Pohľadom som zablúdila na podlahu. Jemný koberec a nenápadne nadvihol. Zdalo sa mi to iba? Rozhodla som sa nestaviť na náhodu a miesto odryla.

Odhalila som (chvíľka napätia) podlahu! Nečakané, však? Niečo mi napadlo, preto som poklopkala po podlahe. Obyčajný zvuk, poklopkala som o desať centimetrov ďalej a začula som jasne dutý zvuk.

Podskocilo mi srdce od nadšenia a zvedavosti. Tajná skrýša v mojej izbe? Za osem rokov som to nezistila! Pomocou klopkania som zistila, kde sa dutá strana začína a kde končí.

Odrazu som uvidela malú dieru ktorá bola pri kraji jamy. Ihneď mi napadlo, čo to je. Dala som do nej prst a potiahla. Na moje potešenie sa zodvihol malý poklop ktorý som položila za seba.

Odhalila sa predomnou čiernočierna jama. Alebo to bola chodba? Nedalo sa to kôli čiernote rozoznať.

Zobrala som svietnik so sviečkami a podržala ho nad čiernotou. Sviečka odhalila tunel ktorý išiel strmo dole.

Zvedavosť mi nedala, nechcela som čakať do rána. Musela som zistiť, čo sa to v mojej izbe nachádza a ako to, že som si toho nevšimla.

Lakomyseľne som sa rozhodla tam skočiť. Až potom mi napadlo, že je to sebevražedný nápad.

Rozhodla som sa zistiť aké je to hlboké, preto som zapískala. Písknutie sa rozliehalo po tuneli a asi dva krát som počula ozvenu.

Teraz som vedela, že musím nájsť bezpečnejší spôsob ako sa tam dostať.

Zobrala som návliečky a periny a zaviazala som ich do jedného dlhého lana ktoré som pripevnila o posteľ. Bola dosť ťažká na to, aby ma udržala, o to som sa nebála, no čo bude dole v tuneli? Moja zvedavosť však prekonala strach a ja som sa vydala do tmy.

Svietnik s horiacou sviečkou som chytila do zubov a opatrne som postupovala.

Stále som sa šplhala nižšie, hĺbka ma však nemusela znepokojovať. Dostala som sa iba desať metrov pod hrad keď som dosiahla nohamy zem.

Uchvátenie som sa začala rozhliadať po priestore, no bránila mi v tom tma ktorou som bola obklopená. Chytila som sviečku pevne do ruky a snažila sa ňou osvetliť aspoň malú časť chodby.

Steny boli ošúchané a zjavne vôbec neudržiavané. Keď si moje oči zvykli na tmu, mohla som rozoznať tri ďalšie chodby. Jedna v ľavo, druhá v pravo, ďalšia predomnou a nakoniec cesta ktorou som sem prišla. Poslednú možnosť som vylúčila z toho dôvodu, že som chcela zistiť o tejto ceste viac.

Obzrela som sa a preskúmala cestu ktorou som prišla. Bola pustá a rozhodne novšia než ostatné chodby. Čo ak ju niekto vybudoval, zatiaľ čo ja som bola preč?

Táto predstava sa mi nepáčila.

Rozhodla som sa tieto chodby preskúmať. Presvedčila som sa, že mi v tom nijaka tma nezabráni a začala som rozmýšľať, ktorou sa vydať.

Rozhodla som si vybrať svojou dokonalou vylučovacou metódou: Ententíčky Dva špendlíčky. Ruka mi zastala na ľavom tuneli.

Vykročila som tým sverom plná elánu a zvedavosti, čo sa v chodbe nachádza. Svietnik som pevne zvierala v ruke a pohľadom prechádzala po pustej chodbe. Žeby bola taká zabudnutá?

Namierila som svetlo pod moje nohy. Prach, neporušený a hrubý prach. Touto chodbou zjavne nikto dlho nešiel.

Popri týchto úvahách som však začula akýsi čudný zvuk. Bol to výkrik, posmešný a zlomyseľný výkrik. Prebehli mnou zimomriavky. Čo to bolo? Najradšej by som sa rozbehla rovno do izby, vchod zaklincovala a schovala sa pod prikrývku na posteli.

Zachovala som si však chladnú hlavu a presvedčila sa, že to nič nieje. Svetlo sviečky mi teraz bolo jedinou nádejou. Keďže sa táto chodba nijak nerozdvojovala, nemohla som sa stratiť a to mi pridalo pocit bezpečia.

Odrazu šla chodba prudko hore. Boli to točité schody. Rozhodla som sa po nich vyjsť.

Po chvíli kráčania a presviedčania sa, že si neznesiteľnú bolesť v nohách iba namýšľam, som sa skoro vzadala. Akoby som kráčala po nekonečných schodoch rovno do vesmíru.

Nevzala som sa, bola som veľmi zvedavá kam ma to dovedie a asi po pätnásťich minútach, chodenia, skákania po schodoch, umierania, nadávania na adresu schodov a opäť umierania som sa dostala na koniec cesty.

Predomnou sa už týčil iba rebrík nad ktorým bol otvor cez ktorý prenikalo mesačné svetlo.

Nadšene som si vydýchla a vyšplhala sa po ňom. Ocitla som sa na streche. Celí Ásgard bol rovno podomnou a ja som mohla vidieť celú jeho krásu.

V miernej tme vyzeral nádherne. Pousmiala som sa a vydala sa naspäť dole.

Po ďalšom úmornom chodení som sa konečne dostala na rázcestie, sľúbila som si, že už žiadne schody. Žiadne! ŽIADNE!!!

Lákalo ma ísť do chodby napravo. Bola najtnemnejšia a najzáhadnejšia. Čo ma však odradilo bol výkrik ktorý som opäť začula. Rýchlo som sa otočila a začala cúvať. Znenazdajky som však zacúvala do prostredného tunela a vracať sa mi už nechcelo.

No aj teraz ma niečo donútilo sa rozbehnúť preč. Naleteli mi do vlasov desiatky netopierov. Výkrik som zadržala a rozbehla sa preč.

Omylom som vbehla do pravej chodby. Netopiere však za mnou neleteli. Niečo ich od toho odradilo. Ja som však bežala ďalej až kým ma nohy nezačali prosiť o zastávku.

Čo však bolo nepríjemné bolo, že som nevedela či idem hlbšie do tunela alebo von. Niekoľko krát som sa otočila aby som porovnala nejaké záchytné body, no ešte viac ma to zmiaslo a ja som bola úplne mimo.

Nezostávalo mi nič iné, ako sa vydať v ústrety temnoty.

Vítam vás pri ďalšej kapitole. Rozhodla som sa nepredeľovať dej takže sa o chvíľu dočkáte ďalšej kaptili. Kým ste ešte tu, čo si myslíte že Rosalind najde?