Lost Memories (Fanfiction for Avengers)

15. Demolácia sa začína! Hurá!

THÓR

,,Počkať.” zahriakol som Natashu keď už Rosalind ležala na ležadle a Natasha sa chystala spustiť daný stroj.

Všetky pohľady boli hneď na mne.

,,Thór, už tretí krát sa chceš ubezpečiť či je to bezpečné a ja ti hovorím nie, no s Lokim je to menšie ryziko.” trpezlivo mi skočila do reči Natasha.

Chcel som jej niečo odpovedať, no keď videla, že chcem niečo povedať tak mi opäť
skočila do reči.

,,Normálne by bola osemdesiat percentná šanca, že sa jej mozog poškodí pretože chce všetky spomieky a sú veľmi hlboko, no keďže je tu Loki tak je šanca štyridsať percentná a pokiaľ sa bude snažiť, tak dokonca tridsať percentná. A ešte je Rosalind dokoncana Ásgarďan takže-”

,,Ja niesom Ásgarďan.” vyhlásila Ros.

Normálne som chcel povedať: Loki, o tebe teraz nehovoríme. No potom som si uvedomil, že to hovorí Rosalind. Vrhol som pohľad na môjho brata. Loki vyzeral rovnako prekvapene ako ja.

Rosalind ďalej mlčala a zízala do steny.

,,To si ten stroj už zapla?” opýtal som sa agentky, no tá zavrela hlavou. ,,Je to vypnuté z elektriny.”

Pozrel som sa na Lokiho spýtavým pohľadom. Naznačil mi, že s tým nič nemá spoločné. Rosalindinej reakcii som nechápal. Vie o svojom pôvode niečo viac?

Chcel som sa jej opýtať odkiaľ to vie, no ona ma predbehla.

,,Spomienky sú niekedy to jediné čo človek má.”

LADY SIF

Už som niekedy hovorila ako neznášam zavreté okná? Áno, určite. A spomínala som, že nenávidím zamknuté dvere? V izbe sa nikdy nezamikám. Naposledy som sa zamkla v sklepe Ásgardského zámku keď som mala päť rokov. Vtedy ma naháňal Volstag so spinkovačom. Nie každé päťročné dieťa má ten dar na zamknutie ale aj na odomknutie dverí. Musela som tam trčať tri hodiny pretože Volstag na mňa zabudol.

Odvtedy sa nezamikám. Nikdy.

Tak a teraz späť k môjmu úteku verzus istej smrti.

Odtrhla som si dva plátky zo svojho zostávajúceho oblečenia a omotala si ním hánky. Zhlboka som sa nadýchla a začala som s demoláciou tejto budovy.

Tresla som celou silou do steny. Vyrobila sa tam ešte väčšia priehlbina ako predtým, no moje hánky cítili viac než bolo treba. Mala som chuť si ľahnúť, zrevať od bolesti a zvierať ruku do vtedy kým by neprestala bolieť, no vedela som, že z tadiaľto sa musím dostať.

Tresla som opäť. Druhou rukou. Vedela som, že bolesť ešte len prichádza. Opäť som zaútočila prvou rukou a aby som sa nesústreďovala iba ja tú ukrutnú bolesť tak som zrýchlila intervali búchania. Trieskala som do steny ako do boxovacieho vreca- s tým rozdielom, že som si totálne rozbila ruky.

Mala som za sebou sotva polovicu a ruky som už mala plné krvy. Z očí mi vyhŕkli slzy a začali sa mi kotúľať po tvári. Môj výraz bol však stále rovnaký. Tvrdý a odolný. Neplánovala som sa bolesti poddať, hoci som cítila ako mi praskajú kosti, ako sa moja koža derie o tvrdú stenu a ako otvorené rany štípu po každom dotyku.

Vždy keď som udrela som videla Ásgard. Môj domov. Vec na ktorej mi záležalo. Za ktorú som neraz skoro zomrela v boji. Opäť som pridala tempo a zahryzla si do pery aby mozog cítil inú bolesť. Odrazu som zacítila v ústach pachuť kovu. Taká chuť ako keď som v dvoch rokoch ochutnala hrdzavú lyžičku. Mňam!

To dokazovalo, že som zahryzla príliš, no aspoň na malú chvíľu som utiekla od bolesti v hánkoch. Odrazu mi každá chvíľa v ktorej som necítila bolesť pripadala ako najkrajšia chvíľa v živote.

Zatvorila som oči vo viere, že budem niekde preč. Niekde na mieste bez bolesti. Rozhodla som sa vrátiť. Pripomenula som si za čo bojujem a roztvorila oči. Bolo však neskoro. Prerazila som stenu rukou a zistila, že som vytvorila slušne veľkú dieru. Zistila som to tak, že som tresla do prázdna a zvalila sa na zem.

Rýchlo som sa postavila a snažila sa ignorovať bolesť v hánkoch. Namiesto toho aby som zhodila z rúk kusy látky ktoré sa mi lepili na zranené ruky som vykročila k otvoreným dverám.

Rozhliadla som sa okolo seba. Vzduch čistý. Samozrejme obrazne. Mala som pocit, že som cítila smrad mŕtvoli ale snažila som sa presvedčiť o opaku.

Vykročila som ku schodom. Keďže sme tu už s Lokim raz boli keď sme boli na prieskume, tak som pomerne ľahko našla cestu. Išlo sami fajn. Na schodoch ma maximálne zdržali traja Kree ktorý sa ma pokúšali zastaviť, no inak fajn.

Prišlo mi to však čudné. Kree si museli ten raibais všimnúť tak prečo tu nikto nieje?

Keď som vyšla von z budovy tak som to hneď zistila. Musím podotknúť, že ak sa raz s Fandralom budeme hádať kto zažil zaujímavejšiu bitku tak som jasný víťaz.

Druhá sľúbená kapitola je tu. ;) Dúfam, že sa páčila. Čo si myslíte, že Sif uvidela?